Sadla som si do svojej lavice v aule číslo 206. Rozrevala som sa.
Novinári nakrúcajú dokument o Charkove na výročie vojny. Požiadali ma o rozhovor „ak je to možné, na nejakom mieste, čo je pre vás ikonické“.
V Charkove je pre mňa každé miesto ikonické. Zmyslela som si, že ich zavediem na pedagogickú univerzitu. Viem, že „môj“ blok dostal priamy zásah, ale z cesty poškodenie takmer nevidno.
Bola som zvedavá, ako to tam vyzerá.
Ochranka nás pustila do areálu, prešli sme k centrálnemu vchodu po dlhej cyprusovej aleji. Ideme a filmovému štábu vravím: „Zdá sa, že to nie je také desivé, hľa, aj vtáčiky štebocú.“
Vtáčiky naozaj štebotali.
Foto: Anna Gin
A potom sme prišli k bráne. K miestu, kde bývala brána. Predrali sme sa cez pokrútené armatúry, a ja som automaticky zdvihla zrak k oknám mojej posluchárne… A ona tam jednoducho nebola.
Zdalo by sa, že po 12 mesiacoch pekla už človeka nemôže nič zaskočiť. Ale nie, môže.
Čítajte viac Charkovčanka: Ak priletí raketa, zabil si ma ty, bratranec z Ruska
Tento raketový úder bol taký silný, že časť budovy proste zmizla. Namiesto nej sú všade obrovské hory betónových múrov a kusy kovu. Sklo, rámy, úlomky lavíc, zdrapy záclon.
Nie som inžinierka, ale zdá sa mi, že hlavná budova Charkovskej pedagogickej univerzity sa už nebude dať nikdy obnoviť.
Čítajte viac Odpoveď na vianočnú esemesku bývalej priateľke z Ruska
Po zvyškoch schodov sme začali opatrne stúpať na druhé poschodie, kde bola moja poslucháreň. Išla som a rukou som prechádzala po maľovanej stene, kde sme sa kedysi s dievčatami dávali fotiť. V tých časoch neboli fotoaparáty v mobilných telefónoch, fotil nás chlapík z fakulty mechaniky a matematiky s vtedy módnym fotoaparátom Polaroid. Zoradil si nás na schodisku a zavelil: „syyyyyyr“.
Foto: Anna Gin
Tieto obrázky zrejme stále ležia niekde v byte po rodičoch. Zatiaľ som nemala odvahu otvoriť staré albumy.
Zvonka na nás veliteľským hlasom volá vrátnička: „Deti, len nechoďte do veľkej prednáškovej miestnosti, môže sa to tam na vás zrútiť.“
Veľká prednášková miestnosť. Zostala z nej len polovica. Tu som absolvovala štátnicu z andragogickej psychológie. Pamätám si, tak som sa bála, že kým sme čakali na výsledky, omdlela som.
̶ Dávaj pozor, nespadni! – znepokojuje sa kameraman.
Usmejem sa.
Túto jar sme mali mať stretávku – dvadsaťpäť rokov po promócii.
Prišla som skôr, dievčatá. Kráčam po ruinách.
Foto: Anna Gin
Tu to je – naša poslucháreň. Bez skiel, studená, zasypaná črepinami.
A, predstavte si, tabuľa na stene je nedotknutá. Zostala celá. Aj s kriedovým nápisom: „23. február. Skvelá práca“…
Foto: Anna Gin