Charkov. Šesť hodín ráno. Šesť rakiet. Emócie na bode nula.
Prvý výbuch zahrmel súčasne s prvým lúčom slnka. Všimla som si ho, lebo som od večera nezatvorila balkón. Milujem východy slnka. Na mojom sedemnástom poschodí sú obzvlášť krásne.
Buch. Panoramatické okná sa tradične zachveli.
— Dobré ráááánko, – zamrmlala ako vždy na svojom bidle Kira.
Odkedy sa môj papagáj naučil vysloviť tento pozdrav, každé ráno sa v našom dome začína rovnako.
Tradične, dvadsať sekúnd po výbuchu, sa spustil poplach. Charkov je kúsok od ruskej hranice. Rakety sem doletia ako blesk. Varovanie vždy mešká.
Otvorila som telegramové kanály.
„Druhá letí“!
Buch. Hektor lenivo zívol a vytiahol z pelechu predné labky.
Takto pred rokom môj doberman trielil do kúpeľne, miestnosti bez okien, ktorá je v celom byte najbezpečnejšia, dokonca aj vtedy, keď nám po ulici prešlo hasičské auto so spustenou sirénou.
„Tretia je vo vzduchu“!
Buch. Bez toho, aby som sa umyla, zašla som do kuchyne a zapla kávovar.
Na jar v dvadsiatom druhom roku som v takýchto chvíľach stále myslela na to, že keby som zomrela a zvieratá by prežili, kto ich zachráni?! A kľúče som schovávala pod rohožkou. Dnes sa nad tým smejem.
„Pozor, Charkov, štvrtá!“
Buch. Nasypala som do akvária krmivo. Skaláriky, rozháňajúc gupky, sa vrhli na potravu.
V lete dvadsiateho druhého roku som po každom výbuchu začala horúčkovito prechádzať sociálne siete, aby som zistila, kam triafali tentoraz. A potom som písala priateľom v tej štvrti: „Žijete!?“
„Opatrne! Piaty!“
Buch. Vymenila som Kire vodu. Odmieta piť včerajšiu.
V zime, keď orkovia zámerne bombardovali infraštruktúru, ako prvé mi hneď napadlo: „Ach, telefón je nabitý?“ a „zostala v nádobách nejaká voda?“
„Šiesty!“
Vyšla som na balkón so šálkou kávy. Zapálila som si.
Čítajte viac List z Charkova: Výbuch dvadsať sekúnd po spustení poplachu
Zaujímalo by ma, kam som dala tú červenú vôdzku? Za hodinku má môj pes výcvik, potrebuje práve červenú, je najkratšia.
„Obzor je čistý. Zostaňte v strehu do odvolania poplachu!“
S Hektorom sme došli na benzínku.
— Dobré ráno! Ako sa máte? Ako vždy? – s úsmevom nás víta dobrácka pani.
Zvyčajne si dám cappuccino a vrkoč s javorovým sirupom a potom ideme s dobermanom do odľahlého parku.
— Nuž, nie je to nič moc, – hovorím pokladníčke.
— Ale?! – pretiahla sa jej tvár. – A čo sa stalo?
Od ostreľovania mesta uplynulo pätnásť minút…
Chlapík na prechádzke so psom sa nenútene pýta, či neviem, kam to letelo. Hovorí: „Moja sestra býva neďaleko opravovne tankov, nedvíha telefón.“ Potom sa pozrie na hodinky a dodá: „Asi spí“.
Predtým som to nazývala charkovský fatalizmus. Nuž, lebo nie je čas utiecť, ani kam ísť.
Dnes už chápem – toto nie je fatalizmus, ani hrdinstvo, ani únava, ani statočnosť. Je to obyčajný zvyk.
Je to ako žiť blízko letiska a nepočuť lietadlá. Poznala som chlapíka, ktorého dom bol takmer na pristávacej dráhe. Nedalo sa k nemu prísť na návštevu bez toho, aby vám tam hlava nešla prasknúť. A ten chlapík len jednoducho zafixoval sklenené nádoby v poličke lepiacou páskou a keď zaburácalo lietadlo, automaticky dal v notebooku hlasnejšie zvuk. A hotovo.
Presne tak sme si aj my zvykli na vojnu, výbuchy, smrť.
Vrátili sme sa domov s Hektorom po tréningu. Pustila som správy. „Traja sú zranení. Požiar. Výsledkom jedného z úderov vznikol kráter rozmerom sedem metrov a s hĺbkou troch metrov.“ Idem si spraviť boršč.