Karabach sa vyľudňuje. Polovica Arménov za štyri dni ušla z domovov

V Karabachu v polovici minulého týždňa dala jednodňová vojna bodku za vyše tri desaťročia sa vlečúcim sporom, keď miestni Arméni zložili zbrane. Odvtedy už zhruba polovica obyvateľov utiekla do Arménska. Podľa čerstvej bilancie jerevanských úradov arménske hranice do stredy popoludnia prekročilo vyše 50-tisíc utečencov.

Azerbajdžanskí vojaci začali púšťať ľudí do Arménska iba pred štyrmi dňami. Dôsledne pritom kontrolujú najmä mužov v bojaschopnom veku. Údajne medzi nimi hľadajú možných vojnových zločincov. V stredu na hranici zadržali bývalého šéfa karabašskej vlády Rubena Vardaniana, dolárového miliardára, ktorý sa pred časom vzdal občianstva Ruska, kde v minulosti podnikal.

Rozsah exodu vidno aj z vesmíru. Satelitné snímky firmy Maxar ukazujú nekonečné kolóny áut, ktoré sa kľukatia na horskej ceste spájajúcej Karabach s Arménskom.

Strach z etnických čistiek majú v génoch

Arméni si strach z genocídy nesú v génoch od čias rozpadu Osmanskej ríše. Po masovom vyvražďovaní pred vyše storočím ich z domovov utiekli milióny. Rozpŕchli sa po svete. Za sebou museli v novovzniknutej Tureckej republike zanechať aj svoju posvätnú horu Ararat. Tá im zostala len v štátnom znaku.

Petrosianová je jednou z desaťtisícov etnických Arménov, ktorí utekajú z Karabachu po tom, čo Azerbajdžanci, moslimský národ pokrvne i jazykovo spriaznený s Turkami, prevzali kontrolu nad hornatou juhokaukazskou enklávou. „Všetko som nechala za sebou. Neviem, čo ma čaká. Nemám nič. Nechcem nič,“ povedala v utorok agentúre Reuters vo veľkom hoteli zo sovietskej éry na arménskej strane hranice s Azerbajdžanom.

„Môžeme bývať v stanoch, len aby deti mohli žiť svoj život,“ poznamenala vdova, ktorá má dve dcéry, štyri vnúčatá a tri pravnúčatá. „Nikomu by som nepriala vidieť to, čo som videla ja,“ pokračovala s odkazom na streľbu, násilie a utrpenie, ktorých svedkom bola v posledných dňoch, i hlad a chaos zažitý od konca minulého roku, odkedy Karabach živoril pod blokádou.

Minulotýždňové boje si za necelých 24 hodín vyžiadali na oboch stranách zhruba po dvoch stovkách obetí na životoch. Aj asi s tisíckou zranených je to iba kvapka v mori krvi, ktorú znepriatelené národy preliali za desaťročia konfliktu. Vojenská prevaha Azerbajdžancov však bola taká drvivá, že Arménom nezostala iná možnosť, ako zložiť zbrane.

Čiernu bilanciu ešte zhoršili panika a chaos, ktoré prepukli po kapitulácii Arménov. Počet obetí pondelňajšieho výbuchu čerpacej stanice, pred ktorou neďaleko Stepanakertu stáli kolóny áut, aby si pred cestou do Arménska načerpali nedostatkové pohonné hmoty, podľa aktualizovaných údajov stúpol na 68. Ďalších 105 ľudí zostáva nezvestných a takmer 300 utrpelo zranenia. Príčina výbuchu je nejasná, arménske médiá však sabotáž považujú za nepravdepodobnú a skôr predpokladajú, že išlo o dôsledok všeobecného zmätku, ktorý zavládol v Karabachu.

Dôchodkyňa Petrosianová je ešte stále v šoku z toho, ako Azerbajdžanci, o ktorých hovorí ako o Turkoch, spustili paľbu v jej dedine. „Boje pokračovali celý deň. Boli sme strašne vydesení. Dva dni sme žili v jaskyni,“ povedala. Potom s rodinou našla útočisko na základni ruských vojakov, ktorí mali v Karabachu pôsobiť ako mierové sily. Zostali tam niekoľko dní. Napokon sa im podarilo doputovať do Arménska.

V zhone pri úteku nestihla viať so sebou ani fotky svojho syna Artura, ktorý zahynul vo veku 18 rokov počas bojov v prvej karabašskej vojne s Azerbajdžanom. Tá trvala od roku 1988 až do roku 1994. Etnickí Arméni s podporou Jerevanu v nej získali kontrolu nielen nad touto medzinárodne uznanou súčasťou Azerbajdžanu, ale aj nad jeho priľahlými územiami. „Zostala mi len jeho fotka v telefóne. To je všetko, čo mám po svojom Arturovi,“ hovorí Petrosianová.

Počas šesťtýždňových bojov s Arménmi v roku 2020 Azerbajdžanci znovu získali okresy hraničiace s regiónom i časť Karabachu. A v Baku po minulotýždňovom víťazstve hovoria o opätovnom začlenení oblasti do Azerbajdžanu.

Bývalá učiteľka dejepisu neprestáva snívať o návrate do Náhorného Karabachu – alebo Arcachu, ako ho nazývajú Arméni. Život pod vládou Azerbajdžanu – nepriateľa jej predkov – je pre ňu však nepredstaviteľný. „Už sa tam nedá žiť. Nemajú s nikým zľutovanie. Každý sa strašne bojí,“ povedala. „Dokonca aj moja dvojročná vnučka hovorí: ‚Babička, ja sa tak bojím Turkov‘.“

Domov v taške

Petrosianová je jednou zhruba zo stotisíc etnických Arménov, ktorých svet sa za necelých desať dní obrátil naruby. Predtým zažili trištvrte roka na hrane humanitárnej katastrofy. Tí, ktorí už stihli ujsť, teraz zaplavujú dvadsaťtisícový Goris, prvé mesto za hranicami.

Čítajte viac Arméni prišli o Karabach. Prídu Rusi o Arménsko?

Gajane Šagancová postáva pred miestnym divadlom, kde zástupy utečencov čakajú na registráciu a pridelenie humanitárnej pomoci. „Stavala som si svoj domov 30 rokov a jediná vec, ktorú mám so sebou, je táto taška,“ hovorí reportérovi denníka Guardian. „Môj domov je v tejto taške. Musia byť veľmi šťastní, že odchádzame, pretože sme im prenechali svoje domovy,“ trpko poznamenáva o Azerbajdžancoch. „Moje bohatstvo je so mnou,“ dodáva jej brat Gennadi Hjusunc a ukazuje na manželku, novorodeného syna a svojich šesť ďalších detí. „O zvyšok sa nestarám.“