„Naše skúsenosti od založenia republiky,“ napísal v roku 1943 novinár Walter Lippmann, „ukázali, že rozdielny domáci pohľad na zahraničné vzťahy je vonkajším a viditeľným dôsledkom – a nie príčinou – kolabujúcej (v origináli insolvent – pozn. red.) zahraničnej politiky.“ Tieto slová novinára z polovice minulého storočia citoval vo Washington Post komentátor Jason Willick v článku s titulkom „Podporovatelia Ukrajiny by mali prehodnotiť svoju teóriu víťazstva“.
Pod pojmom „kolabujúca“ mal Lippmann na mysli zahraničnú politiku so strategickými cieľmi mimo jej vojenských a diplomatických možností, píše Willick. Jeho argument dnes rezonuje, keď republikáni v Snemovni vzdorujú žiadosti Bieleho domu o nový balík pomoci pre Ukrajinu. Vo Washingtone prevláda názor, že vzdor republikánskej strany spôsobuje problémy v stratégii Spojených štátov pre Ukrajinu. Ale je to aspoň v rovnakej miere jej dôsledok.
Na tieto problémy bolo nedávno poukázané slovami Valerija Zalužného, najvyššieho ukrajinského generála, v rozhovore pre britský magazín The Economist. Vyhlásil, že protiofenzíva Ukrajiny, do ktorej Západ investoval veľké nádeje a miliardy dolárov, pravdepodobne nedosiahne rozhodujúci prielom: „Rovnako ako v prvej svetovej vojne sme dosiahli úroveň technológie, ktorá nás stavia do patovej situácie“.
Toto sa dalo predvídať. Pred rokom, keď mala Ukrajina hybnú silu – po tom, čo porazila Rusov v Charkove a Chersone – generál Mark A. Milley, vtedajší predseda Zboru náčelníkov štábov, navrhol vyjednať urovnanie vojny. Rovnako ako Zalužnyj, urobil slovné porovnanie s prvou svetovou vojnou a poznamenal, že na začiatku tejto vojny sa ukázalo, že „už sa vojensky nedá vyhrať“.
Čítajte viac Zalužnyj: Vojna je na mŕtvom bode, krásny a hlboký prielom sa zrejme nepodarí
Je celkom možné, že rokovania boli v tom momente neuskutočniteľné – že Rusi by odmietli akékoľvek rozhovory a že Ukrajincov nebolo možné odradiť od tlaku na opätovné dobytie väčšej časti ich okupovaného územia. Ale aspoň na verejnosti sa Bidenova administratíva nijako nesnažila. Po tom, čo boli Milleyho prieskumné vyhlásenia kategoricky zamietnuté, Biely dom sa zaviazal podporovať ukrajinskú protiofenzívu tak dlho, ako to bude potrebné.
Ako diplomaticky zdôraznil Zalužnyj, vláda USA nekonala vždy rozhodne. Tanky a rakety s dlhým doletom „boli pre nás najrelevantnejšie minulý rok, ale dorazili až tento rok,“ povedal pre Economist, čo Rusom uľahčilo ústup.
Či už to bolo z dôvodu byrokratickej zotrvačnosti alebo snahy prezidenta Bidena zvládnuť riziko eskalácie, výsledok je rovnaký: Ukrajina je na tom dnes horšie ako vlani v novembri. Jej vojaci sú vyčerpaní, zásoby zbraní sa míňajú a západná verejnosť je viac polarizovaná, pokiaľ ide o poskytovanie ďalšej podpory, píše Willick.
Čítajte viac Zelenskyj pokarhal Zalužného, podľa NYT to naznačuje trhliny v ukrajinskom vedení
Republikánski členovia Kongresu, ktorí hlasovali proti návrhom zákonov o pomoci Ukrajine – medzi nich patrí aj predseda Snemovne reprezentantov Mike Johnson – zahraničnopolitická elita Washingtonu ohovára. V najhoršom prípade sú vykresľovaní ako autoritári, ktorí chcú, aby vyhral ruský prezident Vladimir Putin; v najlepšom prípade sú to izolacionisti, ktorí nerozumejú historickej úlohe Spojených štátov vo svete.
Niektorí republikáni, ktorí sú skeptickí voči pomoci Ukrajine, určite patria do týchto kategórií. Iní však majú opodstatnené obavy o životaschopnosť stratégie USA. Hlasovanie o pomoci je jedným z mála bodov Kongresu, ktorý má vplyv na zahraničnú politiku administratívy. Nedávny list Bidenovej administratíve od skupiny republikánov zo Snemovne reprezentantov trvá na tom, že predtým, ako Kongres schváli viac financií, „mali by sme pochopiť konečný cieľ a výstupné kritériá“ – čo je sotva požiadavka, ktorá nemá svoju váhu.
Ukrajinská protiofenzíva mala udržať politickú podporu Kyjevu tým, že ukáže, že dokáže znovu dobyť stratené územie. Teraz možno budú musieť priaznivci Ukrajiny uviesť opačný argument: Ukrajina nedobýva späť veľké územia a pomoc je potrebná na neurčito, aby sa predišlo zničujúcej porážke.
Okno pre vyjednanie dohody priaznivej pre Ukrajinu – ak také niekedy bolo – sa určite zatvorilo, keďže Rusko vidí technologický pat na bojisku, na ktorom má dlhodobú výhodu v živej sile. Ukrajina teraz potrebuje prežiť Rusov; Putin nie je nesmrteľný a autoritárske prechody moci môžu byť hrboľaté.
Spojené štáty by nikdy nemali uznať Putinove nezákonné výboje. Možno sa však bude musieť zmeniť snívanie o víťazstve na prípravu na život v patovej situácii, píše komentátor denníka Washingon Post. Patovú situáciu v prvej svetovej vojne prelomil priamy vstup USA do vojny proti Nemecku. Ale v Spojených štátoch nie je prakticky žiadna chuť na priamy boj s Ruskom. Ruské víťazstvo na Ukrajine by bolo hroznou ranou pre záujmy USA, ale nie natoľko, aby riskovali jadrovú vojnu.
Ambície zahraničnopolitického establišmentu mať porazené Rusko, v kontraste s realitou, odrážajú klasický strategický kolaps. Ak by vláda formulovala dosiahnuteľný cieľ a plán na jeho dosiahnutie, odpor Kongresu voči pomoci Ukrajine by mohol prestať rásť, konštatuje komentátor.
Väčšina členov Kongresu vidí Rusko ako amerického protivníka a chápe dôležitosť nezávislej Ukrajiny. Okolo tejto spoločnej vízie by malo byť možné zhromaždiť väčšinu v Kongrese. Keď sa však protiofenzíva skončí, podporovatelia Ukrajiny budú musieť prehodnotiť svoj politický prístup. Už nebude fungovať posmievanie sa skeptikom alebo ich ponižovanie. Oni nie sú problém; stratégia je. Možno, že „tlak a ťah“ v Kongrese ju môžu pomôcť vytvoriť odolnejšiu.