V rozhovore si prečítate:
- Ako vznikol film Nestratíme sa.
- Čo sa stalo s jeho hrdinami po veľkej ruskej invázii.
- Či verí Alisa Kovalenko v ukrajinské víťazstvo.
- Čo si myslí o ruskej opozícii.
Ako sa zrodil váš dokumentárny film Nestratíme sa? Jeho nakrúcanie prerušila vo februári 2022 veľká ruská invázia.
Začalo sa to v roku 2019, keď som stretla Valentina, slávneho ukrajinského bádateľa. Pripravil veľa športových projektov pre deti a sníval o tom, ako by mohol pomôcť mladým ľuďom, ktorí žijú na frontovej línii, takpovediac v šedej zóne na Donbase. Valentin ich chcel dostať na expedíciu do Himalájí. Vnímala som to ako krásnu myšlienku a spustili sme spoluprácu. Chodili sme do škôl v Donbase a stretli sme veľa detí a tínedžerov. Dostali sme mnoho listov a videí, ale nakoniec sme museli vybrať päť hrdinov. Začala som natáčať ich životy, a v istom momente som si uvedomila, že toto už nie je o himalájskej expedícii. Film sa zmenil na príbeh o tom, ako sa mladí ľudia usilujú radovať zo života a napĺňať svoje sny, hoci okolo nich prevláda temnota.
Takže ste sa usilovali zachytiť, ako žijú v zložitom prostredí? A nie je to len vojna, ale Donbas je skôr chudobný postpriemyselný región s baňami.
Hovoríme o deťoch z bežnej pracujúcej triedy. Okolo nich sa rúcal banícky priemysel a ony sa usilovali zmeniť svoje životy a rozhodovali sa, akou cestou sa chcú vydať. A bolo to pre ne ešte oveľa zložitejšie vzhľadom na prostredie, z ktorého pochádzajú. Pre deti napríklad v Kyjeve je to predsa len jednoduchšie. Bolo však úžasné, že napriek všetkému mali títo tínedžeri v sebe veľa radosti, neboli depresívni z toho, čo sa okolo nich deje. Bola to hlavná vec, ktorú som chcela v dokumente ukázať. Lebo Donbas vo filmoch zvyčajne vykresľujú ako superdepresívne a smutné miesto. Ja som však videla mladú generáciu, ktorá mala inú mentalitu a bola plná svetla.
No temnota predsa len došla s ruskou inváziou 24. februára. Čo sa stalo s vašimi hrdinami?
Áno, môj dokument mal byť o tom, že je možné si zrealizovať svoje sny bez ohľadu na to, kde ste. A mal sa skončiť istým happy endom. No film sa zmenil aj na dielo o zničených snoch. V deň, keď sa začala veľká invázia, som cestovala nočným vlakom na Donbas. Nemyslela som si, že z toho bude totálna vojna. Predpokladala som, že konflikt zasiahne východ Ukrajiny, možno Záporožie a Charkov. Ale navrhla som rodine Andrija, že by mohla prísť ku mne do Kyjeva. Do vlaku mi 24. februára 2022 ráno o piatej volala mama, že sa začala veľká vojna. Andrijov otec ma vyzdvihol na stanice v meste Rubižne. Už tam vládla apokalyptická atmosféra. Vytvárali sa dopravné zápchy, ako sa ľudia usilovali odísť, a boli tam sanitky a tanky. Ako sme cestovali, v rádiu každých 30 minút vyzývali úrady na evakuáciu. Niekoľko dní som zostala s Adrijovou rodinou, ale uvedomila som si, že nemôžem nakrúcať. Cítila som sa stratená a bezmocná, veď čom som v takej situáciu mohla urobiť ako režisérka s kamerou. Hovorila som si, že nie je čas na filmy, ale chcela som byť nejakým spôsobom užitočná.
Čo ste urobili?
Chcela som pomôcť ľuďom z môjho filmu. Jeden môj priateľ, belgický režisér, tiež pracoval na Donbase, a mal dodávku Volkswagen T4, takže mohol odviezť viac ľudí. Riešili sme, ako dostať do bezpečia tých, čo som poznala. No rodiny Andrija a Ruslana nechceli odísť. Boli zvyknuté na vojnu a nemali pocit, že je situácia taká nebezpečná. Bolo to dramatické, riešili sme to, plakali sme, usilovala som sa presvedčiť Andrijovu mamu, že je to len otázka času, kým prídu Rusi. Ale povedala, že zostane. Andrijov otec dokonca ďalej chodil do práce v bani, čo bolo šialené. Hovorila som aj s rodinou Lizy. Tá bola vtedy v Charkove, kde študovala, musela byť v kryte, tak sme sa rozhodli, že ju aj s priateľmi odtiaľ dostaneme. Odviezli sme ju až na hranice s Poľskom a dostala sa k našim známym v belgickom Gente. A potom som sa vrátila k rodine, rozlúčila som sa s mamou a so synom a prihlásila som sa do dobrovoľníckej jednotky.
Ste v kontakte so všetkými piatimi hrdinami vášho filmu?
S jedným nie. Ilia sa so mnou spojil asi pred siedmimi mesiacmi. Vysvetlil mi, že sa bál, že po ňom pôjde ruská tajná služba, tak všetko vymazal z telefónu a prerušil kontakty s ľuďmi, ktorých poznal. Odvtedy sa však už neozval.
Dúfajme, že je v poriadku. Povedali ste, že ste sa prihlásili do dobrovoľníckej jednotky. Samozrejme, vojna ľudí mení, a vy ste režisérka a pracujete i s emóciami. Vrátili ste sa k umeniu, ako vás však ovplyvnil pobyt na fronte?
Je to taká vnútorná dilema. Ako režisérka veci svojím spôsobom pozorujem. Zapojila som sa do revolúcie v roku 2014, ale zároveň som všetko dokumentovala. Potom som išla na front a dostala som sa aj do zajatia. Rástla vo mne vnútorná dilema, preto som si sama sebe sľúbila, že keby sa vojna rozšírila, odložím kameru a pôjdem bojovať. Nemala som teda v roku 2022 problém urobiť toto rozhodnutie, bolo to pre mňa úplne jasné. Mala som pocit, že musíme bojovať. Možno som bola i trochu naivná, lebo som si myslela, že so všetkou pomocou, ktorá prichádzala, môžeme Rusov zastaviť. Veď aj ukrajinská armáda bola v oveľa lepšom stave ako v roku 2014. Po troch mesiacoch som si uvedomila, že to bude beh na dlhú trať, že to bude trvať roky. Ale vtedy som verila vo svoje rozhodnutie a v moju jednotku. Mnoho ľudí sa prihlásilo ako dobrovoľníci. Umelci, programátori, stavitelia ekologických domov. Ukrajinci, ktorí nemali žiadne vojenské skúsenosti, ale boli veľmi motivovaní. Mali sme mimoriadne pekné vzťahy, boli sme ako rodina, ako blízki priatelia, a preto som z pobytu na bojisku ani nebola traumatizovaná. Ale, samozrejme, prišli aj ťažké momenty.
Viem, že ste stratili viacero priateľov.
Áno, prišla som o štyroch ľudí, ktorí mi boli blízki. Byť na frontovej línii nie je až také zložité. Zlá je zima. Ste v zákopoch, trvá to hodiny a dni a vy nič nemôžete robiť a prší či mrzne. Ale najťažšie je, keď o niekoho prídete. Takže to, že som bola vo vojne, mi asi pomohlo, že som si vyjasnila, čo je pre mňa dôležité.
Čítajte viac Austrálsky generál: ofenzíva nenaplnila ciele. Podcenili Západ a Ukrajina Rusko?
Ako to myslíte? Je pre vás dôležité to, že ste sa rozhodli opäť robiť filmy?
Bola som v Kyjeve, učili sme sa ovládať drony, keď mi môj veliteľ zavolal, že Rusi zbombardovali našu základňu a zahynuli naši spolubojovníci. Vrátili sme sa a usilovali sme sa niečo zachrániť z ruín, ale zároveň nám oznámili, že náš dobrovoľnícky prápor končí a že sa zaradí do regulárnej armády. Na pohrebe svojich priateľov som potom uvažovala, čo budem robiť, či podpíšem kontrakt na dva roky. Vtedy to dokonca bolo tak, že nebolo celkom jasné, ako dlho by mala moja služba trvať. Rozmýšľala som nad tým, že by bolo dobré dokončiť film Nestratíme sa. Mala som pocit, že by nebolo správne, keby som celý projekt opustila. Povedala som si, že sa chcem o tento film podeliť s ostatnými. Vtedy sme mali len hrubý strih a keď som ho pozerala, bola som smutná, lebo som videla svet, ktorý už neexistuje. Rusi ho zničili a okupujú. A musela som preto úplne zmeniť celý príbeh.
Hovorili ste, ako boli Ukrajinci motivovaní, keď sa začala veľká ruská invázia. Ako vnímajú vojnu teraz?
Je to rôzne. Sú ľudia, ku ktorým patrí aj môj otec, ktorí chcú veriť v príjemnú sprchu pozitívnych správ. Je to šialené, keď počúvam, že všetko bude dobré. Ľudia asi potrebujú nádej. Ja však neverím vo vytváranie tohto pozitívneho politického obrazu. Potom máme Ukrajincov, ktorí emocionálne vyhoreli, hoci si to neuvedomujú. Vidíte však na nich, že sú skutočne v strese, hoci sa usilujú robiť veci čo najlepšie. Na začiatku veľkej invázie použili všetku energiu, ktorú mali k dispozícii. Takpovediac si však spotrebovali kyslík na niečo, čo vyzeralo ako beh na krátku trať, ale zmenilo sa to na tisíckilometrový maratón. Takže ubehli sto metrov, ale teraz lapajú po dychu. Ja sa radím k realistom. Viem, že musím akceptovať, že to celé bude trvať dlho. Nie je dôvod, aby sme verili, že zajtra príde víťazstvo. V prvom rade je to o každodennej tvrdej práci.
Veríte vo víťazstvo Ukrajiny?
Verím. Ale, ako som povedala, verím najmä v každodennú prácu. Nechcem myslieť na víťazstvo. Čítala som taký článok, že keď o ňom príliš často snívate, nastúpi relax, lebo ho už vnímate ako súčasť reality. Vidím však, ako je mnoho ľudí mimoriadne unavených, aj emocionálne. Je to najmä preto, že nevedia, ako dlho ešte tomu budú musieť čeliť. Veľmi to vyčerpáva. Znamená to totiž, že si nemôžete robiť dlhodobé plány a nemôžete snívať.
Ste spokojná s vojenskou pomocou, ktorú Západ dáva Ukrajine?
Podpora prichádza neskoro. Už pred šiestimi mesiacmi sme potrebovali stíhačky F-16, ale budeme ich mať možno o rok. Oveľa skôr sme potrebovali rakety Storm Shadow. Možno, keby sme túto podporu dostali, výraznejšie by sme postúpili. Vyzerá to tak, že sa dostávame do fázy pozičnej vojny. O týchto veciach hovoril v nedávnom rozhovore pre magazín Economist veliteľ ukrajinských ozbrojených síl generál Valerij Zalužnyj. Ja som ich však videla už pred piatimi mesiacmi. Mnoho ľudí chcelo veriť v zázračnú protiofenzívu, ale vedeli sme, že zázrak nepríde. Je to aj pre pomalú pomoc. Západ nás stále podporuje len trochu.
Bojí sa Ruska?
Je to stále o tom, že nemáme veci eskalovať, že nemôžeme používať zbrane na to, na čo sú určené. Takže dostávame podporu, ale vraj nemôžeme zájsť priďaleko. Je to schizofrenické. Ak Rusov nezatlačíme, vojna bude trvať roky, a to len pomôže Kremľu. Ruský priemysel bude naďalej produkovať bomby a rakety. Ukrajina potrebuje dostatočnú podporu, ktorá musí byť rýchla.
Ukrajina potrebuje na boj s Ruskom zbrane zo Západu. Prichádzajú húfnice, tanky, protivzdušné systémy či drony.
No zhovárame sa v Bratislave a slovenská vláda už oznámila, že zastavuje vojenskú podporu pre vašu krajinu a politici ako premiér Robert Fico prízvukujú, aká je Ukrajina skorumpovaná. Čo by ste mu povedali?
Samozrejme, že korupcia u nás je. Na Ukrajine nežijú iba hrdinovia. Je však dobré prečítať si, čo povedal už spomenutý Zalužnyj pre Economist. On vie dať najlepšie informácie. Všetky európske vlády sa na to môžu pozrieť, aby pochopili situáciu na bojisku. Ja nie som žiadny dobrý vojenský expert, ale pamätám sa, že keď sme útočili, všetko nám chýbalo. V tejto operácii sme stratili veľa vojakov a museli sme sa stiahnuť. Bol to zázrak, že u nás na pravom krídle nikto nezomrel, ale na ľavom krídle a v strede boli veľké straty. V podstate to bola samovražedná misia, ale my nie sme mäso ako ruská armáda. Musíme si vážiť životy našich vojakov, teda potrebujú lepšiu ochranu. Musíme tiež odmínovať naše územie, riešiť, že Rusi majú lepšie vybavenie, čo sa týka blokovanie signálu zbraní a podobne. Naozaj by bolo dobré, aby si všetci prečítali, čo povedal Zalužnyj.
V mnohých krajinách sa debatuje, nakoľko je teraz potrebné venovať sa ruskému umeniu. Čo si o tom myslíte ako filmová režisérka?
Veci, za ktorými je ruské ministerstvo kultúry, je potrebné zastaviť. Je to na sto percent podpora pre teroristický štát. Ale mám problém aj s ruskou opozíciou. Mnohí jej predstavitelia si komfortne žijú v Nemecku či inde a nariekajú, ako trpia. Nevidíme však protesty. Len impotentné vyhlásenia, že sú proti vojne. Ale čo to znamená? Že sú za to, aby sme mali modrú oblohu a pekné počasie? Odkazujem im, nech aspoň bojujú, ak chcú chodiť na filmové festivaly a byť súčasťou kultúrneho života. Poznám pár Rusov, ktorých si skutočne vážim už od roku 2014, ale spočítam ich na prstoch dvoch rúk. Viem aj o režisérke, ktorá pred vojnou dostávala granty z ruského ministerstva a teraz tvrdí, že je v opozícii a že jej ubližujú. Neverím jej.
