Rodák z Kuklova v okrese Senica sa stal jedným z prvých profesorov patológie na Slovensku. Na jar 1943 sa ako člen medzinárodnej komisie zúčastnil vyšetrovania masakry v Katynskom lese. Nemci našli v masových hroboch tisíce popravených poľských dôstojníkov, policajtov, kňazov a príslušníkov inteligencie. Stalin popieral zodpovednosť, ale dôkazy usvedčovali jeho vojakov. Moskva prijala vinu za masakru až po rozpade Sovietskeho zväzu.
Čítajte viac Doktora Šubíka zahubila pravda o Katyni
Debata s Alexadrom Machom
Žarnovovi sa podarilo utiecť z komunistického Československa v roku 1952. Emigroval do USA, americkí agenti vypracovali zápis z jeho výsluchu v máji 1953. Správa bola tajná, Spojené štáty ju podobne ako mnohé ďalšie dokumenty odtajnili po dlhých desaťročiach.
Foto: SHUTTERSTOCK, Wikipedia/Wissenschafsthistoriker
Slovenský patológ sa vrátil z vyšetrovania na okupovanom poľskom území do Bratislavy v apríli 1943. „Minister vnútra Alexander Mach mi povedal, aby som si nachystal prejav, ktorý prednesiem pred malou skupinou ľudí na ďalší deň, čo bola sobota. Pripravil som si reč, ale v piatok večer sa objavila správa v rozhlase, že môj prejav bude prístupný verejnosti." Žarnov tvrdil, že ho to nahnevalo. „Okamžite som telefonoval Machovi a dôrazne som protestoval, ale chcel s tým ísť takto von, lebo si uvedomil, že by to malo ohromnú propagandistickú hodnotu proti Sovietom," pokračoval.
Žarnov povedal, že v takom prípade nepríde nič porozprávať, no Mach sa o pár hodín ozval telefonicky, aby mu to prikázal s tým, že podujatie sa uskutoční napokon v nedeľu. Žarnov potom opísal, čo videl v Katyni, a prečítal vyšetrovaciu správu. „Snažil som sa objasniť, že všetky vedecké dôkazy ukazujú na skutočnosť, že Sovieti zavraždili poľských dôstojníkov neskoro v zime alebo na začiatku jari 1940. Aby som zapôsobil na obecenstvo s hrozbou komunizmu, prečítal som telegram generála Štefánika francúzskemu generálovi Janinovi, v ktorom odsudzoval boľševizmus v najsilnejších výrazoch s tým, že je najškaredšou, najhoršou podobou na Zemi." Milan Rastislav Štefánik (1880 – 1919) a Maurice Janin (1862 – 1946) boli významné osobnosti v období prvej svetovej vojny.
Na vypočúvaní u Američanov pokračoval, že Mach mu nedovolil prečítať všetko, čo si pripravil. Je však ťažko uveriteľné, že by si Žarnov trúfol v roku 1943 na verejnosti povedať to, čo porozprával agentom CIA, že mal nachystané na papieri: „Nemôžem tolerovať akcie proti českým študentom v Prahe a nemilosrdnú odvetu proti obyvateľom v Lidiciach," citoval z časti textu, ktorú mu údajne minister vnútra zakázal predniesť. V prvom krvavom prípade nacisti v novembri 1939 zabili deväť študentov a stovky poslali do koncentračných táborov (demonštrovali proti plánu okupantov zatvoriť vysoké školy). Druhá tragédia z júna 1942 sa spája s vypálením Lidíc, kde išlo o odplatu za atentát na ríšskeho protektora Reinharda Heydricha.
Foto: www.libreopinion.com
Tvrdil, že ambasádorovi nevyšiel v ústrety
Žarnov ďalej tvrdil, že v októbri 1943 ho oslovil nemecký veľvyslanec na Slovensku Hanns Ludin, aby napísal príspevky do novín o masakre v Katynskom lese, lebo Sovieti v septembri poslali na miesto tragédie svojich vyšetrovateľov, ktorí mali zvaliť vinu na nacistov. Žarnov sa vraj snažil nevyhovieť mu s poukázaním na to, že zo strany Sovietov nič nečítal, a preto ako expert nemôže spochybniť ich tvrdenia.
O dva týždne sa ho mal Ludin usilovať ešte raz presvedčiť a poskytol mu správu odvysielanú v moskovskom rozhlase. Podľa Žarnova však neobsahovala nijaké odborné pasáže, a preto ako patológ nemohol nič komentovať. Dodal, že odmietol do novín čokoľvek napísať.
Keď sa k Slovensku nezadržateľne blížil východný front, Žarnov povedal, že ho vystríhali kamaráti, že červenoarmejci by ho určite chceli zajať a takmer isto by ho odvliekli do gulagu na Sibíri. Rozhodol sa preto odísť za hranice. V Rakúsku zostal do 4. júla 1945, keď ho Američania vydali do Československa. Najprv ho previezli do Prahy a odtiaľ ho premiestnili do Bratislavy. Manželku a deti, s ktorými utiekol, potom pustili na slobodu, ale jeho začali vyšetrovať. Musel objasniť, za akých podmienok sa dostal do Katyne.
Mal šťastie: do sovietskych rúk sa nedostal a súd v Bratislave ho za mreže neposlal. „Prepustili ma 31. decembra 1947 po tom, čo som bol vo väzbe od júla 1945," ozrejmil Žarnov.
Čítajte viac Katyň, hlboká trauma pre Poliakov. Rusko a Poľsko ťaží krvavá história
Vypočúvanie u eštebákov
Prvýkrát sa ocitol pred vyšetrovateľmi komunistickej Štátnej bezpečnosti (ŠtB) v júni 1948, čo bolo štyri mesiace po prevrate. Pýtali sa ho na Katyň, po dvoch hodinách mu umožnili vrátiť sa na pracovisko (robil ako patológ v trnavskej nemocnici).
V novembri 1949 sa Žarnov postavil pred sudcu v Bratislave, výsledkom bolo iba slovné napomenutie za jeho prejav proti boľševizmu z roku 1943. Pokoj však dlho nemal. V septembri 1950 zase podstúpil výsluch pred príslušníkmi ŠtB. Téma bola rovnaká: Katyň. „Jeden z nich sa ma opýtal, či mám predstavu, akú škodu som spôsobil povesti slávnej Červenej armády. Povedal, že som napáchal viac škody, ako keby Červená armáda stratila na bojisku dve divízie."
Eštebáci začali pritvrdzovať: „Pohrozili mi, že ma vezmú pred robotnícky súd a naložia so mnou tak, že ani pes nebude vedieť, kde som zmizol." Zvyšovanie hlasu vyšetrovateľov vyvrcholilo vyhrážkami, že keby chceli, tak ho hneď zabijú. „Kým my sme bojovali v horách, vy ste zostali doma, tlstli ste a bohatli," osopil sa na Žarnova jeden z eštebákov. Ďalší mu tvrdil, že ako člen vyšetrovacieho výboru v Katyni mal väčšiu moc ako Mach.
Výsluch sa skončil hodinu po polnoci. „Nechali ma spať na drevenej lavici v malej izbe s ďalšími tromi mužmi. Ďalší deň ma dali do samostatnej cely." Nasledovali dva týždne, ktoré mali každodenne rovnakú podobu: ráno aj popoludní výsluch. „Vypočúvanie sa zakaždým skončilo vyhrážaním sa smrťou, s čím som zaspával." Označovali ho za nepriateľa ľudu a nebezpečného človeka pre spoločnosť.
Čítajte viac Katynský masaker nariadil osobne Stalin, potvrdil ruský parlament
Boli zvedaví na Husáka a Clementisa
K otázkam o Katyni pribudli nové. Pýtali sa ho na čelných komunistických funkcionárov, ako boli Gustáv Husák a Vladimír Clementis. (Husáka zatkli vo februári 1951 a potom ho odsúdili za takzvaný buržoázny nacionalizmus na doživotie, spoza mreží sa dostal po amnestii v roku 1960. Clementisa zadržali o mesiac skôr a napokon skončil na popravisku pre obžalobu za vymyslené protištátne sprisahanie.)
Žarnov povedal, že s Clementisom chodil na rovnakú základnú školu, ale každý do iného ročníka. Do roku 1938 sa raz týždenne stretli v kaviarni, odvtedy sa nevideli (nemali už zjavne dôvod, lebo Clementis sa počas vojny zapojil do západného odboja, naopak, Žarnov sa nestotožnil s vypuknutím Povstania). O Husákovi uviedol, že ho nikdy nestretol.
Počas výsluchov zapisovateľka vypracovala na 45 stranách záznam toho, čo Žarnov porozprával. Po treťom týždni vypočúvania, keď sa ho vypytovali aj na jeho vzťahy s diplomatmi počas existencie vojnového slovenského štátu, prišiel týždeň, keď len sedel v cele a nijaký eštebák si ho nebral do kancelárie.
Keď konečne za ním prišiel vyšetrovateľ, oznámil mu, že si overili, čo im hovoril, a zistili, že jeho slová boli pravdivé. „Poznamenal, že som sa v mojom živote oddal iným. Povedal mi, aby som sa vrátil do práce. Uzavrel to tak, že nejaká komisia rozhodla o mojom osude. Väčšina členov chcela, aby ma poslali do pracovného tábora, ale jemu môžem ďakovať, že ma prepustia." Vyšetrovateľ nakoniec upozornil Žarnova, že sa nikdy nesmie nikomu zmieniť o tom, že prišiel do kontaktu s ŠtB.
Čítajte viac Ruský najvyšší súd umožnil odtajnenie dokumentov o Katyni
Pokoj od ŠtB naďalej nemal, potom riskantne emigroval
Eštebáci, ktorí vtedy Žarnova vypočúvali, ho po nejakom čase znovu oslovili. Dali mu podpísať dokument, že bude pracovať pre blaho Československa. Nevidel v tom nič rozporuplné, pretože bol presvedčený, že svoju prácu vykonáva svedomito. Preto s podpisom súhlasil. Ešte sa ho vypytovali viackrát na rôznych verejne známych ľudí. Napríklad boli zvedaví na básnikov Jána Smreka a Emila Boleslava Lukáča. Žarnov zdôraznil, že obaja sú profesionálni poeti a s politikou ich nič nespája.
Pre riskantnú emigráciu sa rozhodol v apríli 1952. V noci sa so svojou rodinou preplavil cez rieku Morava do Rakúska. Zvyšok života strávil v USA, kde v marci 1982 zomrel vo veku 78 rokov.
Čo sa týka v úvode zmieneného antisemitizmu Žarnova, smutne známy zostal napríklad tento jeho výrok: „Stali sa Židia prekrstením Slovákmi? Nie!" S režimom Jozefa Tisa bol spriaznený, čo počas druhej svetovej vojny dával opakovane najavo.