Múzeum otvorili v nedeľu 10. marca. Jeden z prejavov predniesol holandský kráľ Viliam Alexander. „Národné múzeum holokaustu dáva tvár a hlas židovským obetiam prenasledovania v Holandsku. Oživuje príbehy ľudí, ktorí boli izolovaní od zvyšku holandskej spoločnosti, okradnutí o svoje práva, uväznení, odlúčení od svojich blízkych a zavraždení. Tieto príbehy treba naďalej rozprávať," zdôraznil panovník.
Jedna z miestností stálej expozície obsahuje od stropu až po dlážku úryvky z antisemitských nariadení vydaných po nacistickej okupácii Holandska. Napriek tomu, že krajina tulipánov bola neutrálna, Adolf Hitler ju 10. mája 1940 napadol a už o päť dní po hroznom bombardovaní Rotterdamu kapitulovala. „Židia už nesmú chodiť do tenisových a tanečných klubov (11. novembra 1941)." „Židia už nemôžu nakupovať na rybích trhoch (11. júna 1942)." „Židia musia odovzdať svoje bicykle (15. septembra 1942)." Vyzeralo to podobne ako v slovenskom vojnovom štáte, kde sa ťaženie proti Židom začínalo napríklad zákazom vlastniť rozhlasové prijímače.
Čítajte aj Kto je najvplyvnejší Žid na svete? Šéf umelej inteligencie, ktorý zháňa obrovské peniaze
Najväčšia vlna deportácií z Holandska trvala od júla 1942 do februára 1943. V tomto časovom rozpätí poslali do Auschwitzu takmer 43-tisíc Židov, pričom nažive ich zostalo len 85.
V múzeu vystavili až 2 500 exponátov. Viacero predmetov venovali tí, čo prežili holokaust. Veľa holandských Židov našlo smrť aj vo vyvražďovacom tábore v Sobibore. „Medzi vystavenými vecami je aj brošňa nájdená pod troskami tamojšej plynovej komory," informuje múzeum. Na rozdiel od Auschwitzu zostali zo Sobiboru iba ruiny, pretože Nemci stihli tento tábor zrovnať so zemou, aby zamietli stopy po svojich zverstvách pred blížiacou sa Červenou armádou.
Holandsko má zaslúžene povesť liberálneho štátu, ktorý bol dlhodobo ústretový k prisťahovalcom, ale vnímanie holokaustu nevyzeralo bezproblémovo. „Videli sme seba ako národ tolerancie a odboja. Nevideli sme seba ako národ, ktorý sa zapojil do kolaborácie s nacistami," citoval denník Guardian historika Johannesa Houwinka ten Cateho, ktorý sa zaoberá hrôzami holokaustu. „Kolektívne prijatie skutočnosti, že osud Židov sa podstatne líši od osudu Holandska, trval veľmi dlho," upozornila podľa novín New York Times riaditeľka múzea Emile Schrijverová. „Holanďania obdivovali falošné tvrdenie, že sme boli krajinou odbojárov, že sme sa stali obeťami nacizmu – okupant verzus okupovaný, a že vojna bola ťažká pre každého a nie je dôvod, aby špecifická skúsenosť Židov nebola zapamätaná na osobitnom mieste," citoval Schrijverovú zase server Jewish Telegraphic Agency.
Hlavná kurátorka múzea Annemiek Gringoldová podotkla, že prvé myšlienky o jeho vytvorení vznikli v roku 2005, ale skutočnosťou sa stalo až takmer o dve desaťročia neskôr. „Mnohí sa pýtali, či je také múzeum nevyhnutné," povedala pre New York Times. Objavili sa návrhy, že by malo byť širšie zamerané: venovať sa aj iným genocídam. Je len logické, že nakoniec vzniklo múzeum, ktoré vôbec ako prvé svojho druhu pokrýva výhradne dejiny holokaustu v Holandsku; stačí si pripomenúť počet viac ako 75 percent zavraždených Židov.
Čítajte aj V Izraeli hromžia na Židov, ktorí nechcú narukovať. Ultraortodoxní tvrdia, že by zomreli rýchlo ako ryba bez vody
V okolí múzea dýcha kus histórie. Nachádza sa v bývalej škole oproti ulici, kde počas vojny fungovalo veľké deportačné stredisko. V blízkosti stojí budova niekdajších jaslí, kde vtedy sústreďovali malé deti pred odvlečením do koncentračných táborov. Treba poukázať na to, že statoční Holanďania sa odhodlali odtiaľ prepašovať do bezpečia niektorých židovských chlapcov a dievčatá.
Jedným z tých, ktorého sa z jaslí podarilo zachrániť pred takmer istou smrťou, je Salo Muller. „Som rád, že múzeum holokaustu je konečne tu. Je nevyhnutné, aby ľudia videli, čo sa stalo so Židmi. Pre mňa nie je určené, pretože ja viem o tom všetko, ale pre Nežidov, ktorí o tom nevedia," povedal pre Guardian 88-ročný Muller. Za svoje prežitie môže v prvom rade vďačiť Henriette Pimentelovej, ktorá bola riaditeľkou jaslí. Odhaduje sa, že v spolupráci s odbojármi predišla deportácii okolo 600 židovských detí.
Životná cesta Pimentelovej, bohužiaľ, sa skončila v pozemskom pekle, pred ktorým uchránila stovky najmenších: ženu portugalsko-židovského pôvodu nacisti zatkli v júli 1943 a spolu s ňou odvliekli do Auschwitzu aj zostávajúce deti. O necelé dva mesiace ju tam Nemci zavraždili.
Čítajte viac Židovský kódex: poníženie až na samé dno pred vyhnaním zo Slovenska