Renátu D. dopravil z Iraku vládny špeciál ešte vo februári. Odvtedy je stíhaná vo väzbe – aby nemohla utiecť a pokračovať v trestnej činnosti.
Slovenku, ktorá pochádza z obce pri Rimavskej Sobote, priviezli na súd, s rukami v putách, policajti. Pôsobila vyrovnane, pred senátom hovorila plynulo a pokojne. Dohodu o vine a treste odmietla. „Som nevinná,“ vyhlásila hneď po otvorení procesu. Následne začala vypovedať. Ozrejmila, že s manželom sa zoznámila na vysokej škole – ona študovala slovenčinu s ruštinou, on medicínu. Keď sa v roku 2004 zosobášili, odsťahovali sa do Egypta. „Jeho rodina bola ku mne srdečná. Veľmi si tam navzájom pomáhajú, či už finančne alebo psychicky, je tam veľká súdržnosť. Rolu matky a ženy v domácnosti som prijala bez problémov,“ povedala.
Čítajte viac Slovenka obvinená z terorizmu zostáva vo väzbe. Najvyšší súd zvrátil verdikt špecializovaného
Život v Káhire označila za svoje najkrajšie roky. „Bolo to veľmi šťastné, pekné obdobie. Narodil sa nám syn, o šesť rokov nato dcéra. Neskôr manžel prišiel s tým, že pôjde pracovať, ako lekár, do Sýrie. Všetci sme z toho boli šokovaní, chceli sme mu v tom zabrániť. On napriek tomu odišiel, no jeho matka a súrodenci mi pomáhali,“ spomína. Manželova rodina jej vraj po jeho odchode nedávala otvorene najavo, že im je na obtiaž. Priamo do očí jej to síce nepovedali, no cítila to tak. Príjem nemala žiadny, muž jej peniaze neposielal.
„Ozýval sa nám telefonicky, ale nie často. Deti za ním plakali. Potom na mňa začal vyvíjať tlak, aby som s deťmi išla za ním. Ja som to odmietala, hádali sme sa kvôli tomu,“ tvrdí. Nakoniec tam však s deťmi vycestovala – z Káhiry leteli do Turecka.
„V máji 2014 pre nás prišiel v noci autom. Na druhý deň ráno som si všimla vlajku Daeš (Islamského štátu, pozn. red.). Všade bolo ticho, na uliciach málo ľudí, ženy chodili zahalené v čiernom,“ priblížila. Hneď vraj pochopila, kde sa ocitli a chcela sa vrátiť do Egypta. „Muž mi ale hovoril, že sa prispôsobím, ako aj ostatné ženy. On chodil do zubnej ambulancie od rána do poobedia. Fungoval tam normálne,“ uviedla.
Čítajte viac Z Nitry až do bašty Islamistov. Deti Slovenky obvinenej z terorizmu sa „hrali“ na odrezávanie hláv
V stanovom tábore
V lete 2015, keď tam začali nálety, jej manžel oznámil, že z mesta, v ktorom dovtedy bývali, musia odísť. Premiestnili sa do väčšieho. Jej muž vraj stále chodil do práce, syn navštevoval školu – päťkrát do týždňa na dve hodiny. Mal tam predmety arabčinu, matematiku a vedy. Niekedy mávali doma mužské návštevy, no keďže ženy sú tam vždy separátne, nikdy pri nich nebola. Syn sa však v ich prítomnosti zdržiavať mohol.
„Nevedela som o tom, že by mal kontakt so zbraňou a učil sa strieľať. Dozvedela som sa to až na Slovensku,“ povedala obžalovaná. Na „hru“ o podrezávaní krku, pri ktorej jej potomka zachytili aj videozábery, reagovala, že to mal asi zo školy. „Keď som to, v rámci vyšetrovania videla, šťastná som nebola. Pieseň, ktorú pritom recitoval, nepoznám. Neviem, v akých situáciách sa používala,“ podotkla.
„Chceli sme zo Sýrie odísť, ale všade na cestách boli Kurdi, strážili to. Dostať sa von sme mohli len cez pašeráka. Muž jedného našiel, zaplatil mu šesťtisíc dolárov. V roku 2019 sme sa spojili s ďalšími štyrmi rodinami, aby sme mohli odísť,“ pokračovala.
„Zbalili sme si jednu tašku s oblečením, ktoré sme mali na sebe, a išli sme, asi osem hodín, cez nejaké údolia. Presúvali sme sa v noci. Týždeň sme zostali v jednom dome. Potom nám pašerák oznámil, že odchádzame do Turecka. Niekde v priekope nás už ale čakali Kurdi,“ poznamenala. Tí ich zastavili a začali prehliadať.
„Dali nás do auta so zviazanými očami a rukami. Odvtedy som syna nevidela. Prišli sme na policajnú stanicu, tam na nás začali liať vodu. Neskôr nás zbili a povyzliekali,“ povedala roztraseným hlasom. Nakoniec sa ocitla v stanovom tábore, kde stále hľadala vtedy trinásťročného syna. Musela tam byť zahalená v čiernom odeve, nosila nikáb. Inú možnosť nemala – po ulici chodila mravnostná polícia, ktorá na to dohliadala.
Prokurátor sa jej pýtal, či počas života v Egypte udržiavala kontakt so svojou mamou. „Áno, cez internet. Asi raz za dva týždne sme si písali. Výnimočne sme sa rozprávali cez videohovor,“ odvetila. Takto bola v kontakte aj so slovenskou kamarátkou zo študentských čias. Život v Káhire podľa nej mala slušný, na strednej úrovni. „Manžel zarábal asi tristo dolárov. Samozrejme, nebolo to ako v Európe, ale dalo sa z toho vyžiť. Na tie pomery to bolo dobré,“ podotkla. Objasnila, že na islam konvertovala asi štyri mesiace po príchode do Egypta.
„Tam som chodila v európskom oblečení, ale päťkrát denne sme sa modlili. Počas pôstu sme od úsvitu do západu slnka nemohli požívať tekutiny, ani stravu. V každej domácnosti je Korán,“ priblížila tamojší životný štýl. V tomto náboženstve vychovávala aj syna. „Pred odchodom do Sýrie muž nikdy nespomínal Islamský štát. Potom hovoril, že tam chce ísť kvôli zárobku. Stále pracoval ako lekár,“ zopakovala obžalovaná. „V Egypte nosil klasické nohavice a košeľu, nevlastnil žiadnu zbraň. V Sýrii chodil oblečený v tunike, nosil bradu a so sebou strelnú zbraň,“ opísala svojho muža.
Po príchode na Slovensko vraj očakávala „naťahovačky“ s políciou. „Synovi, s ktorým som sa stretla po štyroch rokoch, som počas letu povedala, že možno sa ho budú na niečo pýtať, ale nevedela som, že pôjde rovno o trestné stíhanie. Skôr som myslela, že sa ho budú pýtať na to, kde a ako sme žili, keďže sme prichádzali z takej oblasti,“ dodala.
Syn a dcéra sú na Slovensku
Renáta D. je obvinená pre obzvlášť závažné zločiny založenia, zosnovania a podporovania teroristickej skupiny, vojnového bezprávia a prečin ohrozovania mravnej výchovy mládeže. Na Slovensko ju, spolu s jej deťmi, dopravili na základe repatriácie slovenských občanov, ktorú zabezpečuje ministerstvo zahraničných vecí.
V uznesení o väzbe je uvedené, že obvinená sa na prelome rokov 2014 a 2015 dostala na územie Sýrie s cieľom pripojiť sa k manželovi lekárovi už ako bojovníkovi teroristickej organizácie Islamský štát (ISIS). Urobila to aj napriek tomu, že deti vystavila nebezpečenstvu v tom čase prebiehajúcej sýrskej občianskej vojny a svojvôli vlády teroristickej skupiny Islamský štát. Počas pôsobenia na rôznych miestach v Sýrii mala spolu s manželom vychovávať obe deti v duchu ideológie radikálneho islamu.
Jedenásťročná dcéra obžalovanej žije v súčasnosti s jej matkou, sedemnásťročného syna umiestnili do reedukačného centra. Manžel je zadržaný v tábore militantov v kurdskej správe, na sýrskom území.
Unikátny prípad
Ako svedkyňu predvolali lekárku Máriu A. K., ktorá v minulosti pôsobila v Sýrii. S prípadom síce priamo nesúvisí, no senátu mala priblížiť pomery života v tejto oblasti. Obžalovanú osobne vôbec nepozná.
„Do Sýrie som išla v roku 1985 ako vydatá lekárka. Rodinné vzťahy tam boli veľmi dobré. Môj manžel umrel v roku 2012, o tri roky nato som odtiaľ odišla na Slovensko,“ povedala. K zmenám v krajine začalo podľa nej dochádzať v roku 2010, keď prišli nepokoje a následne nástup Islamského štátu. „Po uliciach som veľmi nechodila, len do práce a domov. Lekári tam mali plat zhruba štyristo dolárov. Do chodu zdravotníckych zariadení ISIS nezasahoval, nemám o tom vedomosť. Museli sme ale, všetci ľudia, zmeniť štýl obliekania – nosila som šatku a čierne šaty,“ uviedla. Dovtedy vraj obmedzenia nevnímala.
Neskôr vypovedala ešte jedna svedkyňa – novinárka, ktorá robila v Sýrii reportáže a tesne pred odletom urobila aj rozhovor so synom obžalovanej.
Prokurátor Úradu špeciálnej prokuratúry Pavol Kysel vraví, že v rámci Slovenska ide o unikátny proces. Je to jediný známy prípad, kedy naša republika repatriovala slovenského štátneho občana zo zemí zasiahnutých teroristickým konfliktom – v podstate vojnou v Sýrii a Iraku.
„Ide o vyvodzovanie trestnoprávnej zodpovednosti vo vzťahu k podpore teroristickej skupiny,“ pokračoval Kysel. Obžalovanej sa podľa neho nekladie za vinu, že by bola členom Islamského štátu, ani že by vyvíjala nejaké bojové operácie či aktivity v prospech teroristickej skupiny. „Kladie sa jej za vinu to, že odišla z územia Egypta za svojím manželom, kam zobrala svoje maloleté deti, ktoré potom podliehali výchove v rámci ISIS, na ktorého území sa pohybovali od roku 2015 až do pádu ISIS v roku 2017,“ objasnil. Následne bola internovaná v táboroch pre príslušníkov cudzích teroristických bojovníkov, ktoré podliehali sýrsko-kurdskej samospráve.
Čítajte aj Žilinka pri čurillovcoch našiel porušenie zákona: Prípad odobral Bratislave. Moje rozhodnutie sa nemení, reaguje Šutaj Eštok
„Dokazovanie je náročné, lebo nedisponujeme dôkazmi, ktoré by sme mali priamo na území Slovenskej republiky. Sme odkázaní na materiál poskytnutý zahraničnými partnermi. Čerpali sme informácie od organizácií OSN, ktoré mali na starosti zber dôkazov v Iraku a Sýrii. Takisto od americkej FBI, ktorá poskytla dôkazy z bojiska,“ vysvetlil prokurátor. V súvislosti s vojnovými zločinmi hrozí podľa neho až doživotie, no v tomto prípade je určovanie sadzby zložité.
„Tu je ale potrebné zvažovať mieru účasti obžalovanej na páchaní trestnej činnosti. Tiež to, že bola viac ako štyri roky umiestnená v detenčnom tábore. Zo strany prokuratúry trest určite nebude smerovať k obrovským číslam. Práve naopak, budeme zvažovať spodnú hranicu trestnej sadzby,“ uzavrel prokurátor.