Gorbačov bol v Československu v apríli 1987 a o niekoľko mesiacov (v decembri 1987) nahradil Gustáva Husáka vo funkcii generálneho tajomníka Komunistickej strany Československa Miloš Jakeš: politik, o ktorom sa nedalo hovoriť, že úprimne zmýšľa v duchu Gorbačovskej perestrojky a glasnosti. Nemala takpovediac stále všemocná Moskva záujem či dostatočný vplyv na dianie v Prahe, aby po Husákovi prišiel líder s novým myslením?
Keď hovoríte o nahradení Husáka Jakešom, musím povedať, že to bol pre mňa šok. Jakeš nozaj nerozmýšľal úprimne v gorbačovskom duchu. Emil Polák, vtedajší šéfredaktor reformne píšuceho Nového slova, vo svojom denníku, ktorý vyšiel pod názvom Ako sme (ne)robili perestrojku, zacitoval z mojej spomienky na túto správu v jednom rozhovore krátko po novembri 1989, keď som svoj vtedajšie pocity ešte mal dobre zachované: „Jakeš nastúpil do funkcie generálneho tajomníka 17. decembra 1987.
Pamätám si to ako dnes, lebo som celú noc nespal. Naplno som si uvedomoval, že došlo k desivému dejinnému paradoxu – k moci sa vlastne dostala robotnícko-roľnícka vláda, ktorú sa pokúšal po 21. auguste 1968 zostaviť bývalý sovietsky veľvyslanec v ČSSR Stepan Červonenko: Vasil Biľak, Miloš Jakeš, Alois Indra. To neveštilo nič dobrého. Kamufláž prestavby a morálne a intelektuálne kvality vedenia strany zákonite viedli k tomu, že ešte vzrástla nespokojnosť spoločnosti, najmä že sa nevyužila šanca uskutočniť naozajstnú prestavbu.“
Pomohol urobiť bezpečnejším vtedajší svet, viac ako 40 rokov skúšaný nemilosrdným súperením superveľmocí ZSSR a USA a ich mocenskopolitických a vojenských blokov. Niektoré vtedajších odzbrojovacích dohôd platia dodnes.Peter Weiss o Gorbačovovi
Vráťme sa k postoju Moskvy k zmenám v českolovenskom vedení.
Sovietske vedenie nechalo v podstate vývoju voľný priebeh, resp. stavilo na iné sily, ako boli Dubček a iní reformní komunisti z roku 1968. Veľmi zaujímavé je z tohto pohľadu svedectvo predsedu Československej strany ľudovej Josefa Bartončíka o jeho stretnutí so sovietskym veľvyslancom zo 7. decembra 1989, krátko po rokovaniach už medzitým odstúpivšieho predsedu federálnej vlády Ladislava Adamca v Moskve: „Bolo celkom zjavné, že Gorbačov sa do diania u nás miešať nebude a Adamca hádže cez palubu. Niekoľkokrát opakoval, aký je Václav Havel úžasný a že pani Raisa rada číta jeho hry. Došlo mi, že je designovaný nielen zo Západu, ale aj z Východu.“ Toto svedectvo naznačuje medzinárodnú dimenziu uprednostnenia Havla pred Dubčekom.
Aký postoj mal vlastne Gorbačov k Dubčekovi, k hlavnej postave československého obrodného procesu v roku 1968?
Dubček bol jasne v Gorbačovovej nemilosti a preto nedostal ani len symbolickú podporu od sovietskeho vedenia pred novembrom 1989 ani bezprostredne po ňom. Ani verejnú, ani po niekom odkázanú. Gorbačov nikdy pozitívne nespomenul ani československý obrodný proces ani Dubčeka. Československí normalizátori na vyšších i nižších úrovniach, osobitne tí, ktorí boli priamymi uskutočňovateľmi čistiek v strane a dôležitých štruktúrach spoločnosti a dohliadali nad tým, aby sa prísne rešpektoval kádrový strop a aby uzatváral sa verejný priestor pre reformných komunistov i nestraníkov perzekvovaných po invázii sovietskych vojsk do Československa, sa napriek zahraničnopolitickým trendom cítili napokon Gorbačovovou návštevou povzbudení. Oživili a posilnili v sebe ilúziu, že môžu sovietsku perestrojku prežiť. A udržať sa pri moci.
Čítajte viac S Gorbačovom sa prišli rozlúčiť tisíce ľudí, spočinul pri svojej Raise
Preto odmietli dialóg s opozíciou, aj s opozíciou hlásiacou sa k perestrojke, teda s Klubom Obroda, tvrdohlavo zotrvávali na dokumente „Poučenie z krízového vývoja…“ a domnievali sa, že strachu z Dubčeka a z reformných komunistov je naďalej najlepšie čeliť uplatňovaním sily. Tak aj dopadli. Dubčeka nerehabilitovala Moskva, nerehabilitoval ho Gorbačov, ale námestia v Bratislave a v Prahe. Gorbačov urobil ústretové vyhlásenia voči československej jari až neskôr, v čase Dubčekovej návštevy v Moskve. Po tom, čo sa mocenská otázka v Československu jasne rozhodla v prospech Havla, ktorý bol Federálnym zhromaždením aklamáciou zvolený za prezidenta vtedy ešte ČSSR, sa z Moskvy ozvali hlasy uznania k obrodnému procesu z roku 1968.
V čom bol Gorbačov či už na domácej alebo zahraničnej scéne výnimočne úspešný a v čom, naopak, jednoznačne neuspel?
Gorbačov vstúpil do dejín ako človek, ktorý rozhodujúcim spôsobom prispel k hladkému, nekonfliktnému ukončeniu studenej vojny. S obrovskou politickou odvahou i vitalitou sa pustil do mierových a odzbrojovacích rokovaní s USA a jeho zásluhou došlo k radikálnemu zníženiu množstva jadrových zbraní a rakiet, ktoré boli pripravené na americkej i sovietskej strane a potenciálne mohli zničiť svet.
Pomohol urobiť bezpečnejším vtedajší svet, viac ako 40 rokov skúšaný nemilosrdným súperením superveľmocí ZSSR a USA a ich mocenskopolitických a vojenských blokov. Niektoré vtedajších odzbrojovacích dohôd platia dodnes. Za to získal v roku 1990 Nobelovu cenu za mier. Vo svojej knihe Prestavba a nové myslenie pre našu krajinu a pre celý svet z roku 1987 prišiel s novou víziou sveta. Požadoval v nej „naučiť sa správne a civilizovane žiť spoločne na jednej planéte… Musíme sa povzniesť nad ideologické rozpory, nech sa každý rozhodne sám a s jeho voľbou bude treba rátať.
Práve v záujme toho je potrebné nové politické myslenie, ktoré vychádza z pochopenia vzájomnej závislosti a ktorého základ tvorí myšlienka prežitia civilizácie. Ak sa dohodneme na kritériách takéhoto myslenia, nájdeme aj adekvátne riešenie problémov stojacich pred svetovým spoločenstvom.“ Tento odkaz je aktuálny aj dnes, v časoch rozpadu globalizácie, vytvárania nových mocensko-vojensko-politických blokov a hrozby novej studenej vojny. Nemali by sme zabúdať, že Gorbačov prispel k zjednoteniu Európy, jadrom ktorého sa stalo znovu zjednotenie Nemecka.
A čo sa týka Gorbačova v spojistosti s bývalým spoločným štátom Čechov a Slovákov?
Z nášho pohľadu, keďže Československo bolo vše štyridsať rokov pevnou súčasťou sovietskeho bloku či skôr sovietskeho impéria, je najdôležitejšie to, že Gorbačov zrušil smutne známu Brežnevovu doktrínu obmedzenej suverenity štátov tzv. socialistického tábora, ktorá znamenala, že v mene zachovania socializmu, teda zachovania sovietskych predstáv o organizovaní spoločnosti, je oprávnené aj vojensky zasiahnuť. Tak, ako to vojská Varšavskej zmluvy názorne predviedli 21. augusta 1968. Tým Gorbačov odkázal vedeniam komunistických strán a štátov tzv. reálneho socializmu v strednej a vo východnej Európe, že sa nemôžu spoliehať pri riešení vnútropolitických problémov na vojenskú intervenciu Moskvy.
Tým ich pozbavil jediného zdroja faktickej politickej legitimity – strachu obyvateľov z vonkajšieho zásahu. Počas perestrojky začali vedenia týchto štátov tiež dostávať signál, že sa skončia časy dotovaných dodávok surovín a že budú musieť za ne platiť svetové ceny, čo by viedlo k ich ekonomickému zrúteniu bez patričných reforiem. Zrušenie Brežnevovej doktríny znamenalo, že ZSSR sa začína starať o svoje vlastné ekonomické prežitie a opúšťa svoje satelitné štáty, ktoré sa preň stali ekonomickou príťažou. Treba si uvedomiť, že Gorbačov prebral moc v ekonomicky ťažko chorej krajine.
Čítajte viac Štát ležal v troskách, ale Gorbačov sa cítil ako víťaz
Bol významne poškodená nákladmi na neúspešnú inváziu do Afganistanu. Na zbrojenie dávala oveľa väčšie percento HDP ak USA. Bola nútená čeliť novému kolu zbrojenia aj koordinovanej ropnej politike USA a Saudskej Arábie, ktorá znižovala ceny ropy, ktorá tvorila významný zdroj príjmov atď. Administratívno-direktívny spôsob riadenia robil sovietsku ekonomiku nekonkurencieschopnou. Trpela obrovskými štrukturálnymi problémami a vynakladala veľké zdroje na pomoc satelitným štátom.
Gorbačov bol zjavne presvedčený, že tzv. socialistický blok štátov, čiže vynútený spolok satelitov Moskvy, zostane pokope.
Gorbačov dúfal, že sa komunistické strany a režimy zreformujú a že sa na báze spojenia socializmu a demokracie presadia v súťaži politických síl. Táto taktika mu však nevyšla. Po páde komunistických režimov v strednej a vo východnej Európe v roku 1989 aj v samotnom Sovietskom zväze došlo ku kolapsu systému založenému na vedúcej úlohe komunistickej strany. A to predovšetkým preto, že nezvládol ekonomické reformy, že ako centrista stratil politickú podporu tak u konzervatívnych síl ako aj u radikálnych reformátorov, a že v mnohonárodnostnom štáte došlo v demokratických a slobodných podmienkach k prebudeniu nacionalizmu a odstredivých síl. Zväzové republiky sa vzájomne začali obviňovať z ekonomického zaostávania krajiny, vznikali etnické nepokoje.
To všetko napokon viedlo k rozpadu ZSSR. Ale strategicky, ako napísal britsko-americký historik Tony Judt vo svojom monumentálnom diele Povojnová Európa, „bol jeho čin nesmierny a bezprecedentný. Nijaké iné teritoriálne impérium neopustilo svoje domíniá ak rýchlo, tak slušne a s takým malým krviprelievaním. Gorbačovovi nepatria priame zásluhy za to, čo sa stalo v roku 1989 – neplánoval to a len hmlisto si uvedomoval dlhodobý význam. Ale on bol umožňujúcou a urýchľujúcou silou. Bola to revolúcia pána Gorbačova.“ Stručne povedané: Gorbačov nám v našom regióne ponúkol slobodu a my sme ju radi prijali.
Čítajte viac Spomienka na Gorbačova: Šarm, vtip a erotika
Názor mnohých obyvateľov Ruska aj iných exsovietskych republík je na Gorbačova veľmi kritický. Pravda, to, čo vo svete a najmä u nás, v strednej a vo východnej Európe vyvolalo nadšenie a vďačnosť, v Rusku vzbudilo pohŕdanie a nenávisť. Šéf Kremľa Vladimir Putin sa nechal počuť, že rozpad Sovietskeho zväzu bola najväčšia geopolitická katastrofa. Rozpad Sovietskeho zväzu však neorganizoval Gorbačov. Ten, naopak, vyvolal referendum o zachovaní ZSSR, v ktorom získal podporu viac ako 70% občanov vtedajšieho zväzového štátu. Dokonca aj vojensky intervenoval proti prvému pokusu Litvy získať štátnu samostatnosť. Sovietsky zväz rozpustil Putinov politický tútor Boris Jeľcin.
Po vyhlásení nezávislosti pobaltských republík 4. novembra 1991 sa 8. decembra 1991 zišli na chate v Bielovežskom pralese prezidenti Ruska a Ukrajiny Boris Jeľcin a Leonid Kravčuk, ktorí presvedčili predsedu Najvyššieho sovietu Bieloruska Stanislava Šuškeviča, aby súhlasil s rozpustením Sovietskeho zväzu, ktorý mal byť nahradený Spoločenstvom nezávislých štátov. Legitimitu tohto kroku odvodzovali od faktu, že v roku 1922 tieto štáty vytvorili podpisom zväzovej zmluvy ZSSR a preto majú právo ho aj rozpustiť. Keď sa vrátime späť, do roku 1985, keď 11. marca Gorbačova zvolili za generálneho tajomníka Ústredného výboru Komunistickej strany Sovietskeho zväzu, mali by sme si uvedomiť, že sa zvažovali aj iní kandidáti, zástancovia tvrdej línie. Jedným z nich bol Michalil Zimianin, šéf leningradského mestského výboru KSSZ.
Čítajte viac Komunistické špičky sa báli Gorbačova na Slovensku
Ak by bol zvolený, možno by sa pokúsil udržať Sovietsky zväz silou, bez pokusu o zásadné reformy. V takom prípade by sa bol možno rozpadával pomaly, v krvavých etnických a občianskych vojnách vyplývajúcich z narastajúcej nespokojnosti jeho obyvateľov z ťažkých ekonomických a sociálnych podmienok a z národnostných konfliktov. A za zostreného medzinárodného napätia a rizika prepuknutia vojnového konfliktu. Imperialistická logika uvažovania velí k záveru, že Sovietsky zväz nikdy nemal pustiť Československo a ďalšie štáty strednej a východnej Európy zo svojej sféry vplyvu a že ich členstvo v EÚ a NATO je krivda, ktorá sa stala ruskému impériu a tú treba napraviť.
Podobne ako je krivdou samostatná štátna existencia Ukrajiny a ďalších štátov bývalého ZSSR, ako napr. Kazachstanu, ktorýsi dovolil neuznať separatistickú Doneckú a Luhanskú republiku za nezávislé štáty. Gorbačov bol zástancom slobodnej voľby každého národa a štátu vybrať si svoju cestu. To mu nemôžu mnohí v Rusku zabudnúť. Pokladajú to za slabosť a zradu. Gorbačovovou túžbou bolo vybudovať spoločný európsky dom, ktorý by zahŕňal celú Európu aj Rusko. Agresia voči Ukrajine a reakcie, ktoré vyvolala, tento jeho sen zničili.