Búrlivý rok 2023: Aké boli kľúčové udalosti v politike? Smer aj PS povstali z popola chaosu, pokoj nehrozí

Zdá sa, že ani rok 2024 nebude politicky pokojnejší. Prečítajte si prehľad kľúčových udalostí za uplynulý rok.

1. Pád vlády

To, čo viedlo k štvrtej Ficovej vláde, sa začalo už koncom roka 2022. Po tom, čo SaS odišla z vlády čakalo koalíciu pár krušných týždňov a vládnutie v menšine. A aj keď šéf liberálov Richard Sulík sľúbil, že nebude iniciovať odvolávanie vlastnej vlády, začiatkom decembra ho Igor Matovič vytočil natoľko, že neváhal začať proces rozpadu. Podpisy k mimoriadnej schôdze dodali SaS-ke poslanci Hlasu.

Sulík požadoval aj Matovičovu demisiu. Tá síce dohodnutá bola, čím si Heger zabezpečil podporu liberálov pri hlasovaní o dôvere, no nebol by to Matovič, keby neprilial olej do svojho protimafiánskeho ohňa. Líder ešte vtedy hnutia OĽaNO totiž v poslednej chvíli vytrhol svoju demisiu z rúk úradníka prezidentky Zuzany Čaputovej.

Osud Slovenska zmenil tajomný telefonát. „Ten človek mi povedal, že bojovníci sa pred mafiou neskláňajú,“ uviedol vtedy Matovič. Búrlivá debata, komplikované rokovania vo vtedajšej koalícii a aj dva dni navyše, ktoré vtedy vyrokoval líder Sme rodina a šéf parlamentu Boris Kollár tak skončili v koši spolu s Matovičovou demisiou. Menšinová vláda padla 15. decembra 2022. Za jej pád hlasovalo o dvoch poslancov viac, ako za jej podporu, teda 78. SaS hlasovala za. Deň na to prezidentka poverila Hegera dočasným vedením a začali sa diskusie o tom, čo potom.

2. Referendum a pokus o záchranu

Po páde vlády ešte dokázala bývalá koalícia schváliť štátny rozpočet. Matovič zdôraznil, že bol schválený s výdavkami a príjmami tak, ako ho rezort navrhol a SaS spravila „salto mortale“. S návrhom „nezodpovedného“ rozpočtu totiž SaS pôvodne nesúhlasila, čo bol jeden z dôvodov, prečo iniciovali odvolávanie vlády. Ak by bol aspoň jeden z tvrdohlavého tandemu Matovič – Sulík ochotný ustúpiť skôr, vláda padnúť nemusela a rozpočet by mohol byť schválený skôr.

Čítajte viac Posledné minúty Hegerovej vlády ako z filmu. Nádej tu bola: Matovič ju vytrhol z rúk, verzie sa líšia

Vo vzduchu ostávala otázka, čo bude po páde vlády. SaS paradoxne predčasné voľby nechcela, no liberáli neskôr otočili. Heger sa spočiatku snažil poskladať tzv. novú sedemdesiatšestku na pôdoryse pôvodnej koalície, čo bolo pre Kollára nepochopiteľné. „Akože povalíme túto vládu, lebo nevieme vládnuť spolu? A potom ju postavíme, lebo vieme vládnuť spolu? Však to je psychiatria, nie?“

Rokovania viedol Heger so všetkými okrem Sulíka. Okrem novej vlády sa riešilo aj skrátenie volebného obdobia. Koncom januára už bolo jasné, že Slovensko čakajú v poradí štvrté predčasné voľby. Strany sa sporili o dátum, prezidentka vyzývala, aby sa konali v prvej polovici roka. Tlačila na to aj opozícia. V hre boli tri termíny, SaS a Sme rodina boli ochotní podporiť všetky.

Nakoniec sa dohodli na kompromisnom septembrovom termíne. Opozícia sa snažila o skoršie voľby ešte v referende, ktoré prezidentka ohlásila na koniec januára 2023. Kvôli účasti necelých 28 percent bolo nakoniec neplatné. Ďalším pokusom bolo zvolanie mimoriadnej schôdze v polovici februára, no tá sa ani na štvrtý pokus neotvorila.

3. Populistické návrhy, letná kampaň a nástup Ódorovej vlády

Keď už bol termín predčasných volieb jasný a opozičné pokusy zažehnané, začala sa tvrdá kampaň, ktorá sa po viac ako 20 rokoch konala v letných mesiacoch. Poslanci sa prebiehali v populistických návrhoch a v rozhadzovaní peňazí, na ktoré by nalákali svojich voličov. Posledná schôdza mala rekordných vyše 240 bodov. Väčšina z nich, vrátane kontroverzných zákonov ako zákaz nedeľného predaja, interrupčné zákony či zmena rodného čísla, sa na rad nedostala.

Čítajte viac Po 20 rokoch čaká Slovensko letná kampaň. Komu pomôže? Zažil ju Fico aj Dzurinda, Matovič už nabehol do regiónov

Ak by prešli všetky, štát by sa zadĺžil o viac ako dve miliardy eur. „Väčšinou ide o populistické návrhy, to znamená, že hodíte to do pléna, urobíte si z toho tlačovku a je vám úplne jedno, či to prejde,“ hovoril v apríli vtedajší podpredseda parlamentu Peter Pčolinský (Sme rodina). O tom, že išlo o naozaj ostrú kampaň svedčila aj bitka medzi Igorom Matovičom a Robertom Kaliňákom na jednej z tlačoviek Smeru.

Kým poslanci parlamentu si už naplno žili predvolebným životom, na vládnej pôde došlo k otrasom. Exminister pôdohospodárstva Samuel Vlčan požiadal o odobratie poverenia 4. mája po dotačnej kauze – jeho rodinná spoločnosť mala dostať dotáciu vo výške 1,4 milióna eur. Deň na to sa tak rozhodol aj vtedajší šéf diplomacie Rastislav Káčer, dôvodov bolo viacero – Vlčanova kauza, Hegerove vystúpenie v RTVS, v ktorom útočil na svojich oponentov, ale aj búrlivá diskusia v Michalovciach a osobné dôvody.

Prezidentka Čaputová sa preto po debatách s Hegerom a Kollárom rozhodla vymenovať historicky prvú úradnícku vládu, čo viacerí kritizovali. V polovici mája sa premiérom stál bývalý šéf Národnej banky Slovenska Ľudovít Ódor, no ani jeho vláda v parlamente dôveru nezískala. Jeho cieľom bolo „poupratovať“ na ministerstvách a vo verejných financiách. Novej vláde nechal Ódor odporúčania, ktorými sa však neriadi.

4. Z veľkého spájania veľké nič

S blížiacimi sa voľbami sa začala prekresľovať aj politická mapa. V parlamente bolo na začiatku šesť strán a hnutí. K rozkolom došlo takmer v každej strane. Od Smeru a Ľudovej strany Naše Slovensko (ĽS NS) sa odštiepilo niekoľko nespokojných poslancov. Smer tak získal svoju dvojičku – „Pellegriniho jedenástka“ pôsobila v mimoparlamentnom Hlase a ĽS NS postupne vzalo preferencie nové hnutie Republika, ktorého sa ujal europoslanec Milan Uhrík.

Definitívny rozpad však pod vedením Veroniky Remišovej zažil aj projekt exprezidenta Andreja Kisku Za ľudí. Po rozkole v strane a odchode frakcie Márie Kolíkovej, ktorá sa neskôr pridala k strane SaS, ostala nakoniec strane jediná poslankyňa – Remišová. Liberáli boli jediní, ktorých počet poslancov sa oficiálne zvýšil, aj keď prišli o Martina Klusa, ktorý zakotvil v Sme rodine. Kollárovo hnutie zažilo len menšie migrácie a počet poslancov sa znížil o jedného.

Najväčšie otrasy zažilo hnutie OĽaNO. Troch poslancov (Martin Čepček, Romana Tabák a Katarína Hatráková) z hnutia vylúčili kvôli nerešpektovaniu koaličnej zmluvy. Klub OĽaNO opustil aj Ján Krošlák, nesúhlasil s Matovičovým štýlom politiky, a po desiatich rokoch z rovnakého dôvodu odišiel z hnutia (aj z politiky) aj Ján Mičovský. OĽaNO prišlo aj o Juraja Krúpu.

Čítajte viac Veľký exodus poslancov. Tretina z nich nemá klub: Najlepšie obišiel Sulík, v NR SR sú štyri nové strany

Najväčší exodus predstavoval odchod desiatich poslancov na čele s Kristiánom Čekovským. O rozkole v OĽaNO sa šepkalo hneď po páde vlády. V platforme nespokojných bol aj Ján Budaj a keď už bol dátum predčasných volieb spečatený, pridal sa k nim postupne Jaroslav Naď a neskôr aj Eduard Heger, ktorý sa neskôr stal lídrom strany Demokrati.

História Demokratov veru jednoduchá nebola. Heger sa postupne stával tvárou tzv. veľkého spájania, na scénu sa vrátil Mikuláš Dzurinda, ktorý sa pôvodne spojil s Miroslavom Kollárom (odídenec zo Za ľudí, pozn. red.) a vytvorili Modrú koalíciu. V čase, keď sa nevedelo, či Heger k niekomu vstúpi, alebo vytvorí vlastný projekt, rokoval s KDH aj Za ľudí a stretol sa aj s Dzurindom.

KDH sa však spájať nechcelo a Hegerovi dvojka na kandidátke nestačila. Nakoniec si podal ruky s M. Kollárom. Dzurindovi sa však výmena za hegerovcov nepáčila a z Modrej koalície vycúval. Pravda ešte v marci informovala, že aj tu zohrala svoju úlohu stolička lídra. Heger sa postavil do čela Demokratov, ktorí vznikli premenovaním strany Spolu. „Mám jasnú predstavu a víziu, čo pre Slovensko chcem. Je to politika zjednotenia a jednoty, slušnosti a korektného politického zápasu,“ napísal ešte 3. januára 2023. Nevyšlo.

Demokrati sa spojili len s menšími stranami Šanca a Jablko. Pravica síce chcela ísť do predčasných volieb v jednom šíku, no potom, čo opäť prevážili egá, neostalo po vytvorení tzv. veľkého demokratického bloku ani chýru, ani slychu a voliči sa delili medzi Demokratov, stranu Modrí, Most-Híd, Maďarské fórum, nehovoriac o ďalších aktuálne opozičných stranách.

5. Hegerovo aj Kollárovo fiasko a izolovaný Matovič

Najväčšou udalosťou roka 2023 boli predčasné voľby, v ktorých vďaka agresívnej kampani a oslovovaniu časti voličov krajnej pravice uspela strana Smer. Začnime však od konca. Neúspešné spájanie pravice a trojročné napäté vládnutie poznamenané nielen vonkajšími krízami, ale aj vnútornými konfliktami stálo mnohé strany miesto v parlamente.

Svedčili o tom aj preferencie jednotlivých strán, ktorých na pravicovom spektre vzniklo niekoľko. Viaceré z bývalých koaličných strán sa ocitli na hranici zvoliteľnosti. Do parlamentu sa nedostali Demokrati, hnutie Sme rodina Borisa Kollára, ktorého položili obvinenia jednej z jeho bývalých partneriek Emy Ferusovej a spor s podnikateľom Zoroslavom Kollárom, ale ani Modrí, Most-Híd či favorizovaná maďarská Aliancia – Szövetség.

Na hranici zvoliteľnosti sa pohybovala aj koalícia OĽaNO a priatelia. Keďže sa Matovič sa dohodol so šéfkou Za ľudí Remišovou a tradične aj s Kresťanskou úniou Anny Záborskej, na vstup do parlamentu potrebovali sedem percent. Remišová sa nakoniec po búrlivom odchode ako márnotratná dcéra vrátila k otcovi zakladateľovi, ktorý ju v roku 2016 vytiahol na politické svetlo slovenského sveta. Po rozkole v Za ľudí jej totiž bolo jasné, že s preferenciami okolo percenta veľa vody samostatne vo voľbách nenamúti.

Matovičovi sa na rozdiel od jeho politických oponentov podarilo aj vďaka prísľubu 500 eur za účasť vo voľbách túto hranicu prekonať. OĽaNO, z ktorého sa po voľbách stalo hnutie Slovensko, sa do parlamentu síce dostalo, no päťstovky k voličom zatiaľ nie. Ani sám Matovič nevie, či sa im bude v tomto volebnom období venovať.

Vďaka svojej konfliktnej politike ostal v absolútnej izolácii – problém s ním majú nielen koaličné, ale aj opozičné strany. Ukázalo sa to aj pri protestoch proti rušeniu Úradu špeciálnej prokuratúry (ÚŠP), ktoré usporiadal sám, kým zvyšné tri opozičné strany sa spojili. Podľa slov lídra SaS Richarda Sulíka protest organizovali bez tých, ktorí zapríčinili návrat Fica k moci – teda aj bez Matoviča.

6. Prekvapenie v podobe SNS a KDH

Definitívny koniec znamenali voľby aj pre ĽS NS. Po voľbách 2020 odišla z klubu ĽS NS trojica poslancov Tomáš Taraba, Štefan Kuffa a jeho syn Filip, ktorí kandidovali za stranu Život na ich kandidátke. O pár mesiacov neskôr stranu opustila aj skupinka nespokojných členov na čele s Milanom Uhríkom a založili hnutie Republika. Síce sa v predvolebných prieskumoch preferencií držalo stabilne na hranici ôsmich percent, vo voľbách získalo niečo vyše 4,7 percenta.

Po dvoch volebných obdobiach tak z parlamentu vypadli strany považované za krajnú pravicu. Extrém však vystriedal ďalší extrém v podobe Slovenskej národnej strany (SNS). Líder strany Andrej Danko sa pozviechal z neúspechu z roku 2020 a spojil sa s niekoľkými menšími stranami, takisto považovanými za krajne pravicové – Národná koalícia Rudolfa Huliaka, Slovenský patriot Miroslava Radačovského a Život Tomáša Tarabu.

Do parlamentu sa pôvodne dostal za SNS len Andrej Danko, zvyšnú tzv. radikálnu deviatku tvorili poslanci spomínaných strán. SNS tak zastupovali viacerí predstavitelia dezinformačnej scény – vrátane ministerky kultúry Martiny Šimkovičovej či zakladateľa TV Slovan Petra Kotlára. Prekvapením bol aj úspech KDH na čele s Milanom Majerským. Kresťanskí demokrati tak majú po dvoch volebných obdobiach v parlamente svojich zástupcov. Spolu s SaS, Hlasom a PS mohli vytvoriť štvorkoalíciu, no aj zdržanlivosť KDH mali nakoniec na svedomí vznik trojkoalície na čele so Smerom.

7. Vzostup Smeru a PS a bitka s Hlasom

Počas volebnej kampane sa nebili len strany na hranici zvoliteľnosti. Tesný bol pred voľbami aj súboj o prvenstvo. Kým dlhé mesiace kraľoval v prieskumoch Hlas na čele s Petrom Pellegrinim, vo februári sa situácia otočila a na prvé miesto sa aj vďaka agresívnej kampani Roberta Fica vrátil Smer. Na Ficovu stranu sa postupne začalo doťahovať aj PS, ktoré preskočilo aj Hlas a stalo sa hlavným vyzývateľom Smeru.

Čítajte viac Politológ: Smer povysával Republiku, PS nepresvedčilo vidiek a Matovič bodoval u Rómov. Dankovi rastie konkurencia

Kým pozícia Smeru začínala byť podľa dát stabilná, PS rástlo rýchlejšie. Prvýkrát sa PS na Smer dotiahlo začiatkom septembra. V dvoch zo šiestich posledných prieskumov dokázalo PS predbehnúť Smer, no išlo len o štatisticky nevýznamné tri desatiny. V posledných dvoch prieskumoch Ipsosu pre Pravdu a Denník N dokonca PS stúplo o takmer tri percentá, pričom Smer vo väčšine klesol v priemere o 1,5 percenta.

Predčasné voľby však ukázali predstaviteľom súčasnej opozície realitu už po prvých 15 percentách sčítaných hlasov. Krátko po polnoci bolo vo volebnej centrále PS cítiť sklamanie. Bolo jasné, že Smer voľby vyhrá. Aj keď bol Fico po príchode do centrály Smeru nervózny, nad ránom už vo veľkom s kolegami spieval „Na Kráľovej holi“.

No a Hlas skončil na treťom mieste, čo je na jednej strane síce obrovský prepad z pôvodnej líderskej pozície, keďže Fico svoju pravú ruku Pellegriniho prakticky zomlel, no na druhej strane sa z Hlasu stal s viac ako 15 percentami kľúčový povolebný hráč – bez neho by totiž nevznikla ani jedna koalícia.

8. Štvrtá Ficova vláda

Zrejme aj preto predsedníctvo Hlasu nakoniec po týždňovom váhaní a rokovaniach rozhodlo o vzniku trojkoalície so Smerom a SNS, z ktorej plynuli nepochybne väčšie výhody. Pellegrini predstúpil pred novinárov a oznámil, že rozhodnutie bolo jednohlasné. Prekážala mu najmä nepredvídateľnosť PS a ich komunikácia na verejnosti. Podľa informácií Pravdy však mali s koalíciou so Smerom problém traja členovia predsedníctva – Zuzana Dolinková, Tomáš Drucker, ale aj Pellegrini.

Fico a členovia novej vlády pristúpili k svojmu štvrtému mandátu rázne. Najväčšie zmeny začal robiť minister vnútra Matúš Šutaj Eštok (Hlas), ktorý už v prvých týždňoch čelil niekoľkohodinovému odvolávaniu. Dôvodom bolo odvolanie policajného prezidenta Štefana Hamrana, zrušenie postov viceprezidentov či postavenie tzv. čurillovcov a ďalších desiatok policajtov mimo služby. Šutaj Eštok podal aj trestné oznámenie kvôli poskytnutiu ochrany tzv. čurillovcom. Myslí si, že poskytnutá ochrana je nezákonná. Niektorým súd status chráneného oznamovateľa zrušil, niektorým nie.

Na ministerstve začal robiť čistky aj minister životného prostredia Tomáš Taraba, ktorý odvolal dlhoročných riaditeľov dvoch národných parkov – Pavla Majka a Eduarda Apfela. Sporné sú aj kroky ministerky kultúry Šimkovičovej. Tú pobúrila vianočná reklama Telekomu a obraz dvoch mužov od Andreja Dúbravského (v oboch prípadoch avizovala zmeny zákona).

Podpísala sa aj pod petíciu za odvolanie riaditeľky Divadla P. O. Hviezdoslava Valerie Schulczovej, kvôli vitráži z LGBTI+ tematikou a 300-tisíc eur, ktoré mali ísť na projekty na mediálnu výchovu a boj proti dezinformáciám, skončili ako pomoc filharmonikom. V ďalšom roku avizuje Šimkovičovej rezort aj viaceré personálne zmeny. Okrem toho jej rezort v prvých dňoch preslávil aj štátny tajomník Štefan Kuffa, ktorý v kostole agitoval a chcel intronizovať Krista za kráľa Slovenska. Podľa Šimkovičovej nešlo o stanovisko rezortu a o pár dní sa Kuffa presunul k Tarabovi.

Čítajte viac Spory v koalícii sa množia. Danko sa postavil Ficovi v otázke Ukrajiny. Bude SNS obetným baránkom Smeru?

No a koniec roka sa niesol v duchu už spomínaných protestov, ktoré organizovali opozičné strany PS, SaS a KDH proti rušeniu ÚŠP. Do ulíc vyšli aj na prekvapenie lídrov opozície tisícky ľudí, kým na podporu vlády len niekoľko desiatok (zhromaždenie zorganizoval Peter Marček, pozn. red.). Opozícia sa okrem toho rozhodla aj pre obštrukciu a naťahovala rozpravu tak, aby sa o rušení diskutovalo až v januári. Ich požiadavkou je úplné zastavenie tohto zákona, čo sa im zrejme nepodarí. Proti rušeniu sa postavili aj prokurátori ÚŠP a špeciálny prokurátor Daniel Lipšic preto ponúkol svoju funkciu.

Otvorená ostáva aj otázka nového šéfa SIS. Aj keď to obvinený poslanec a expolicajný prezident Tibor Gašpar spočiatku odmietal, pre premiéra Fica je to najlepší kandidát. Zdá sa, že vláda zhurta začala a plánuje tak pokračovať aj po novom roku.

9. Začiatok bitky o palác… volebný rok pokračuje

Poslednou významnou udalosťou je boj o prezidentský palác. Prezidentka Zuzana Čaputová sa nakoniec rozhodla, že druhýkrát kandidovať nebude. Aj preto vstúpil do prezidentského ringu Ivan Korčok, bývalý šéf diplomacie a zatiaľ jediný oficiálny kandidát. Jeho najväčším konkurentom je predseda parlamentu Peter Pellegrini a to napriek tomu, že oficiálne kandidatúru neoznámil.

Čítajte viac Boj o post prezidenta sa rozbieha pomaly. Karty môže zamiešať Danko, Pellegrinimu pomáha imidž menej kontroverzného Fica

Definitívne rozhodnutie má oznámiť v januári. Ak bude kandidovať, má istú podporu Smeru. SNS sa rozhodlo ísť vlastnou cestou a postaví svojho kandidáta. „SNS nečaká. My skúšame aj náhodne, ako ľudia reagujú na podporu jednotlivých kandidátov,“ povedal Danko. Ak by sa stal Pellegrini prezidentom, zmeniť by sa mohli aj pomery v koalícii a v kuloároch sa hovorí aj o možnom pohltení strany Hlas. SNS by okrem toho požadovala aj ministerskú stoličku alebo pozíciu v parlamente. Danko totiž odmieta, aby mal Hlas post prezidenta aj post šéfa Národnej rady (NR) SR.

Napríklad Rudolf Huliak by mohol byť ministrom životného prostredia a súčasný šéf envirorezortu Taraba by mohol podľa lídra SNS prevziať rezort hospodárstva. Pellegrini by bol za podporu SNS rád, no takéto zmeny odmieta. Koaličná zmluva podlieha výsledkom parlamentných volieb a tak to musí ostať. „Spájať tieto dve veci, koaličnú zmluvu a post prezidenta, je pre mňa absolútne irelevantné a tadiaľ cesta nevedie, pretože to mi nedáva žiadnu politickú logiku, nemá to nič s koalíciou,“ vyhlásil.

Taraba okrem toho nevylúčil, že za SNS môže kandidovať aj sám Danko, ten to zatiaľ odmieta, no rozhodnúť má predsedníctvo. Slovensko totiž čakajú v máji aj eurovoľby. Zatiaľ je jasné, že kandidátku SNS povedie Danko a za Smer bude kandidovať Ľuboš Blaha.

Rok 2023 bol nabitý mnohými politickými udalosťami vrátane nástupu novej vlády. A aj keď lídri súčasnej koalície sľubovali zastavenie polarizácie, väčší pokoj a návrat politickej kultúry, už po pár týždňoch je jasné, že ani rok 2024 nebude pokojnejší a bude sa niesť v znamení ďalších volieb, ale aj ďalšieho prekresľovania politickej mapy.