Tragédiu v školstve vieme začať naprávať hneď. Naučme deti opäť čítať, radí odborníčka

V rozhovore sa dočítate:

• Ako sa vyvíja veľká kurikulárna reforma a prečo je problém s učebnicami
• Čo čaká slovenské školstvo v roku 2024
• Čo sa dá robiť, aby nasledujúce testovanie PISA dopadlo lepšie
• Prečo majú slovenskí žiaci taký zlý vzťah k matematike

Na ministerskom úrade sa v priebehu 12 mesiacov vystriedali Ján Horecký, Daniel Bútora a napokon aktuálny minister Tomáš Drucker. Mohlo takéto časté striedanie zbrzdiť reformy v rezorte, projekty či kľúčové procesy?

Stále sa bavíme o nejakých reformách školstva, ale ja si myslím, že všetko, čo sa deje, bola určitá práca, ktorú začal v školstve Braňo Gröhling ako minister, toho potom vystriedal Ján Horecký, potom bola úradnícka vláda s pánom Bútorom na čele rezortu, až kým nenastúpil dnešný minister Tomáš Drucker. Tam bolo toľko striedania, že podľa mňa to už ani nie je o reformách. Každý, kto nastúpi do úradu, chce niečo nové priniesť a niečo vymyslieť, no v konečnom dôsledku sa točíme stále v tom istom kruhu. Ľudia však potrebujú vidieť viac osobnej, ľudskej stránky v školstve a menej vymýšľať teórie, iniciatívy a iné veci, ktoré sa potom nestihnú realizovať a stiahneme ich. To je potom také, že prídem, vyberiem niečo z kontextu, doplníme do slovenského školstva a je niečo nové na svete. Ale čo z toho?

Čiže hovoríte, že pri toľkom striedaní ministrov sa ich práca, či skôr prínos, ťažko hodnotí?

Nie je také podstatné pýtať sa, že či je tam taký, alebo taký minister. Mal by tam byť aspoň raz minister školstva, ktorý si dokáže udržať svoje miesto po celé štyri roky, pôjde postupne, plynule nadviaže na to, čomu sa venoval jeho predchodca. Lebo ostatní ľudia, ktorí v školstve pracujú – bavíme sa teraz o učiteľoch, čo sú tam 30 rokov – sa pozerajú na to inými očami ako niekto na ministerstve, kto zrazu ide robiť zmeny, „akože“ v prospech rezortu. Tak to nefunguje. Škola je život, dennodenne sa vyvíja a zmeny zvonka sú zásah. Školy nedokážu naskočiť na všetky takéto zmeny ihneď, každých pár mesiacov plán aktualizovať a riešiť novú agendu. Napríklad, že doteraz sme sa zaoberali zmenami vo vyučovaní matematiky, ale zo dňa na deň sa to zmení a budeme riešiť nové nastavenie hodín literatúry či aktuálne hodiny telesnej výchovy.

Čítajte viac Na stredných školách by sa na maturitnej skúške mohla podľa Druckera zaviesť dvojstupňová matematika

Kde by bolo podľa vás teda najvhodnejšie začať? Alebo od čoho by sa bolo treba odpichnúť, aby tie zmeny začali dávať zmysel?

<an> Najmä treba lepšie komunikovať s riaditeľmi škôl, ktorí sú reálne tí ľudia, ktorí budú dostávať do praxe zákony, ktoré si my tu hore (na ministerstve, pozn. red.) vymyslíme. A to platí aj opačným smerom – školy musia viac komunikovať s rezortom. Aktuálne tu máme dva svety. Jeden svet je ministerstvo, úradníci, ktorí všetko riešia od stola, v podstate iba tým, že vezmú citáciu zákona a posunú ju dolu, hoci verím, že to myslia dobre. Potom, na druhej strane, sú ľudia, ktorí to musia vnímať, ktorí musia legislatívu pretaviť do praxe, musia komunikovať s rodičmi a musia komunikovať s deťmi. Tie deti sú dnes iné ako pred 20 či 30 rokmi, sú častejšie hyperaktívne, veľmi ťažko si zvykajú na niektoré nové veci. To vyžaduje omnoho viac spätnej väzby a komunikácie, v celej reťazi, viac trpezlivosti a komunikácie medzi ministerstvom, riaditeľmi a učiteľmi, a napokon rodičmi a žiakmi.

A to sme ešte preskočili iných zriaďovateľov, napríklad samosprávy.

Presne tak, školy majú po všetkých tých stupňoch, čo máme aj svojich zriaďovateľov. Máme taký, ako to poviem, taký mišmaš v tom školstve. Hlavnými zriaďovateľmi materských, základných škôl na Slovensku sú obce a mestá. Zriaďovateľmi stredných škôl sú VÚC, teda župy, a ešte tu máme štát, ktorý zriaďuje bilingválne gymnáziá, špeciálne školstvo a centrá poradní. Ďalším zriaďovateľom sú ešte súkromníci a cirkev. Kto detailne nepozná slovenské školstvo, má v tom chaos.

Keď sa pozrieme na tento rok 2024, čo najdôležitejšie čaká oblasť školstva?

Neviem povedať, že by nás čakali nejaké veľké nové reformy, skôr doťahovanie toho začatého. Ja stále verím tomu, že sa všetci tu nejako proste zobudíme a budeme robiť naozaj to, čo školstvo potrebuje a budeme sa počúvať medzi sebou. Aj nový minister Tomáš Drucker povedal, že teda nejdeme robiť novú reformu, že pôjdeme v tej istej línii, ktorú začali predchodcovia, z toho sa veľmi teším. Prichádzať v tomto čase s akoukoľvek novou reformou by pre ľudí z terénu bola podpásovka.

Čítajte viac Drucker o plánoch v školstve: Máme obrovský problém s duševným zdravím. Nechcem, aby sa opakovali tragédie ako tá v Česku

Nový minister Drucker ako svoje priority v úrade predstavil kurikulárnu reformu, inklúziu aj desegregáciu. Sú to podľa vás tie najakútnejšie témy alebo tam niečo chýba?

Takto, tie témy sú naozaj dôležité, lebo je to všetko, čo sa dotýka školstva, ale si myslím, že treba myslieť aj na financovanie. To je veľký problém, hlavne financovanie materských škôl, financovanie základných škôl. Nový rozpočet musí zabezpečiť, aby to všetko fungovalo. To už nie je ani novinkou, že školstvo ako rezort je totálne a dlhodobo poddimenzované. A to jednak personálne poddimenzované, lebo nie sú ľudia, ale ani finančné prostriedky nie sú. Stačí sa prejsť po Slovensku a vidíme, čo nám chýba. Budovy, kde sa učia deti, sú naprieč Slovenskom často v hroznom stave. Bavíme sa o klasických základných školách, nie o súkromných alebo o školách VIP, kde vidieť veľký prísun financií – ale tie smerujú od rodičov. Bežní rodičia si to nemôžu dovoliť.

Čo sa týka témy inklúzie a desegregácie, aký je súčasný stav, prečo je to akútny problém?

Ani si neviem predstaviť, ako by sa to dalo rýchlo spraviť, lebo to už sa tu snažíme roky a roky. Myslím si, že je to oblasť, ktorú treba troška, možno aj ľudsky podchytiť, lebo tí ľudia, ktorí pôsobia v rámci marginalizovaných komunít, rómskych osád, s nimi, keď sa nebudete osobne rozprávať, nebudete s nimi aktívne komunikovať, nebudete im vysvetľovať, prečo sú tie-ktoré zmeny a procesy dôležité, tak ich neprijmú a nebude to fungovať. Tu nestačí nastaviť legislatívu a je to hotovo. Ľudia z tých komunít nevedia, čo je zákon a nevedia prečo. Treba veľa trpezlivosti, veľa vysvetľovania, musia vám dôverovať a musia vedieť, že to s nimi myslíte dobre, najmä ak sa už raz sklamali. Ak ich oklamete, nemáte u nich šancu. A to je základ.

Teraz sa to nedeje?

Aktuálne je to tak, že raz za rok prídeme k nim do terénu, pozrieme, porozprávame sa a najbližšie sa opäť vrátime až o rok. A vidíme, že to nefunguje. S ľuďmi v komunitách treba fungovať permanentne, vidieť sa každý týždeň, každý mesiac, iba takto to potom má nejaký význam. Pracovala som v tejto oblasti roky, viem, že to ide. Nie je to ľahké, ale keď vidia váš dobrý úmysel, začnú vás vnímať. A tá vďaka, počuť od nich úprimné slovo ďakujem, stojí za to. Nie je to o peniazoch, ale o ľudskosti.

Ako sme na tom v porovnaní so zahraničím? Je niektorá krajina vzorový príklad, existuje dobrá prax? Alebo to musíme všetko vymyslieť nanovo?

Preboha, hlavne už nič nové nevymýšľajme. Ťažko povedať, Slovensko je dosť špecifické. Ale veľmi dlho bolo aj dodnes je zdrojom inšpirácie, a dá sa povedať, že aj vzorom, Fínsko. Slovensko malo výborné školstvo dlhé roky. Ešte stále tu máme šikovných ľudí, šikovných študentov, len sme zabudli myslieť a stále sa snažíme vymyslieť koleso.

Čím sa napríklad v tom Fínsku vieme konkrétne inšpirovať?

Zaujímavé je, že napriek kvalitným výsledkom a progresívnemu školstvu sú Fíni jednou z krajín, ktorá sa v niektorých oblastiach vracia naspäť k takpovediac starším prístupom svojho vzdelávania. Napríklad prestávajú tak často používať na vyučovaní tablety, smartfóny, teda, samozrejme, pokiaľ nejde vyslovene o techniku či informatiku. Najvýraznejšie sa to týka mobilov. Množstvo prípadov z praxe už ukazuje, že deti sa lepšie sústredia a pracujú, keď tie mobily na vyučovaní nemajú. Toto ešte stále deti brzdí v rozmýšľaní, používaní vlastnej hlavy. Dieťa, ktoré bude čerpať vedomosti len z technológií, prestáva tvoriť originálne nápady a myšlienky. My máme šikovné deti, ale bohužiaľ aj lenivé. Ako dospelí máme aspoň nejaké praktické skúsenosti, no dnešné deti vyrástli do sveta, kde všetko za nás urobia stroje. A popritom im dávame čoraz viac slobody, niekedy až priveľa tolerujeme a odpúšťame aj to, čo je na ich škodu. Samozrejme, súhlasím, že netreba príliš preťažovať deti, že aj hravejšie metódy sú v správnych situáciách užitočné. Lenže nie všetko sa dá naučiť iba hravou metódou. Toto pochopil už aj Západ – Holanďania, Belgičania, Dáni, Nóri aj Francúzi.

Čo sú tie nové trendy?

Vo všetkých tých krajinách, čo som vymenovala, to funguje kombinovaným spôsobom. Treba sa niektoré veci naučiť, teoreticky aj prakticky. Vyhľadať si to, ako to je, že tá technika naozaj funguje, ale zároveň aj nevyhnutne zapojiť vlastnú hlavu a vlastným rozumom myslieť a pracovať s učivom. Pokiaľ nebudeme toto prepájať a sústredíme sa len na techniku, deti nám budú lenivieť stále viac. Deti už často nevedia samovoľne vytvoriť vetu, nevedia s vami komunikovať, vedia len stláčať písmenká na klávesnici. Na dovolenkách to vidieť najviac. Malé deti sa pretekajú na klávesniciach. Namiesto toho, aby prevracali leporelá, sa hrajú s tabletmi.

Minulý rok sa naštartovala aj veľká kurikulárna reforma. Podľa nového systému tzv. cyklov sa od školského roka 2023/2024 učilo prvých 40 škôl. Všetky školy by sa ním mali riadiť od septembra 2026. Sú už známe prvé spätné väzby od tých, ktoré začali?

Ucelené spätné väzby spracované nie sú, ale máme určité informácie. Tých prvých 40 škôl, ktoré sa zapojili do pilotnej fázy, to fungovalo tak, že sa prihlásili učiteľky, riaditelia. Bolo to pomerne rýchlo, čo ilustrujem najlepšie faktom, že išli učiť prváčikov novým spôsobom od septembra a prípravný rýchlokurz dostali v júli a v auguste. Čiže svoju dovolenku, svoje prázdniny, ktoré mali mať na oddych, aby načerpali sily do ďalšieho školského roka, použili práve na toto, aby vedeli po novom učiť deti. Podľa mňa je to strašne neskoro. Ako môžeme od septembra začínať s niečím, že len tak naraz pár desiatok škôl prepneme na úplne nový systém a podľa toho, ako to zvládnu, potom pridáme ďalšie? To sa malo pripraviť už minimálne rok predtým.

Skúste to spresniť.

Dlhšie by sa malo pracovať s tými pilotnými školami, ktoré by boli prvé zapojené v novom procese. Odskúšať prvé školy, vyhodnotiť, ako to fungovalo, až potom to rozširovať na ďalšie. Nie takto, že ideme urobiť rýchlokurz. Decká nie sú roboty na tlačidlá, že preinštalujem softvér, vymením gombík a idem po novom.

A bude sa to teda nejako vyhodnocovať ďalej alebo aký je postup?

Určite sa bude vyhodnocovať, pretože vieme, že od septembra 2026 začína ročník, keď na nový systém majú prejsť všetky školy.

To je dosť skoro, nie?

Neviem si to dobre predstaviť, pretože ja už som viackrát upozorňovala, že vlastne toto je reforma, ktorá nevyhnutne vyžaduje vytvorenie napríklad nových učebníc. Takýto proces zaberie dva roky. Je to dané zo zákona, čiže dva roky trvá od vyhlásenia verejného obstarávania, potom sú rôzne doložky, schvaľovanie obsahu a všetky tie zdĺhavé procesy, ktoré vlastne zrod učebnice má. Škola je teraz delená na tri cykly, čiže treba prekopať každý ročník, nachádzajúci sa na začiatku cyklu, z pôvodných dvoch ročníkov prekopať tri. A dnes pritom nikto nevie, ako štátny vzdelávací program má vyzerať. Je taký voľný, že je to ťažké aj pre vydavateľov, nie je jasné, ako si to nastavia školy.

Keď to však počítam, teraz sa začína rok 2024, to už je aj tak trochu neskoro.

Tak. Nemáme nič. A stále trváme na tom, že v 2026. sa prekope celé školstvo, dva a pol tisíca základných škôl v celej republike, ktoré patria pod Združenie miest a obcí Slovenska (ZMOS), má mať komplet nové knihy. To neexistuje. Už dnes sme pozadu a vôbec s tým nič nerobíme, tvárime sa, že napredujeme, ideme, a pritom sme zabudli na mnoho krokov medzitým. Robíme B, ideme na C, ale úplne sme zabudli, že ani len to A tam nie je.

To sú všetko problémy systému, zabezpečenia, vybavenia. Lenže krajinu trápi aj nedávna “národná tragédia”, ktorá sa ukázala pri ôsmom cykle medzinárodnej štúdie PISA, kde sa Slovensko vo výsledkoch prepadlo a dostalo sa k výrazne podpriemerným krajinám. Prečo sme podľa vás v pandemických rokoch utrpeli vo vzdelaní viac ako iné krajiny?

Nedávno som to vysvetľovala. Ja by som nebola taká tragická. Nemyslím, že to je až také strašne hrozné, aj keď tie čísla prepadu sú dosť také skokové. PISA sa hodnotí každých niekoľko rokov, teraz akurát trafila do obdobia covidu, ktorý bol aj na Slovensku, aj v Európe, bol v celom svete. Rozdiel, ktorý tam vidím, je, že na rozdiel od zahraničia v našej republike boli v tom čase systémy on-line vyučovania omnoho zaostalejšie ako v zahraničí. Tam, kde to už funguje dávnejšie, boli ľudia lepšie zvyknutí, aj samotné deti, žiaci, študenti, poznali tento režim, on-line komunikáciu. My sme ale vstupovali do pandémie ešte stále ako krajina, kde pedagóg príde do triedy, posadí sa za katedru, deti do lavíc a chodí sa k tabuli. Deti sú zvyknuté na fyzický kontakt s učiteľom, musia ho vidieť, vnímať a počúvať, čo rozpráva.

A to sa napríklad cez ZOOM alebo Skype nedá?

Problém je s pozornosťou a kontrolou, spätnou väzbou s učiteľom. Naše deti nevedia ani robiť si z toho, že učiteľ rozpráva, priebežné poznámky na hodine. Ony si nevedia už z toho urobiť ani ten takzvaný „výcuc“. Od takého dieťaťa, čo si nepamätá vetu, ktorú učiteľ práve povedal, nemôžeme proste chcieť, aby vedelo fungovať v rámci on-line.

Ale prečo to tie deti zrazu nevedia? Veď kedysi sme si písali poznámky bežne.

Stále sa vraciam k tomu, že my sme zabudli čítať. My nevieme čítať, a keď nemáte čitateľskú gramotnosť, nemáte ani matematickú gramotnosť. Stále je to o čítaní. Aj v matematike musíte vedieť prečítať a pochopiť zadanie, keď je to slovný príklad. Keď neviem zadanie prečítať, nemôžem jednoznačne vedieť, čo mám počítať, ako sa dostať k výsledku rovnice.

Takže sa treba venovať čítaniu?

Niečo sa tu po troche deje, viem, že napríklad Incheba má každoročnú veľkú výstavu kníh, veľa škôl to využíva, prvostupniari aj starší chodia na túto výstavu, deti si kupujú knihy. Takisto minister Tomáš Drucker sa už vyjadril, že ideme posunúť vpred knižnice. Dať im viac peňazí. To je naozaj výborná vec. Lenže, hoci vybavíte lepšie knižnicu, dáte do regálov nové knihy, obohatíte program, kto tam bude chodiť? Nikto nemá čas, učitelia na hodinách nestíhajú opakovať učivo, nie to ešte brať deti v rámci napríklad hodiny literatúry do knižnice a naozaj s nimi tie knihy čítať.

Ako by ste to riešili?

Za mojej doby sme mali napríklad čitateľské denníky. A učiteľka nás skúšala. Napríklad keď sme čítali Erbenovho Vodníka, dodnes si pamätám, že sa pýtala, akej farby mal gombík. Keď som to nečítala, nemala som šancu vedieť to. Obsah si deti požičajú z internetu, máme Google, umelú inteligenciu. Ale v konečnom dôsledku je ten žiak ukrátený, lebo neprečíta knihu, necibrí mozog, nebuduje si vzťah k literatúre. Čítanie obrovsky chýba. Okej, stále funguje čítanka, no to nestačí. Nemôžeme mať deti, ktoré za celý život neprečítali viac ako párstranové úryvky veľkými písmenami, no nikdy do ruky nevzali celú knihu, nečítali ju nahlas, nevenovali jej čas a pozornosť.

Prečo je práve čítanie nahlas také dôležité?

Len očami sa čítať nedá. Teda, keď hovoríme o deťoch. Malý žiak tomu textu iba očami nerozumie, on prebehne písmenká, vidí to „mama má Emu“, ale nerozumie obsahu. Pokiaľ sa dieťa nebude počuť a nebude čítať súčasne, trénovať aj prednes, fonetiku, to učenie nebude celistvé.

Ale to je asi aj do dosť veľkej miery úloha rodičov, keď deti doma vidia, že rodičia čítajú, majú väčšiu motiváciu, ako keď neotvoria ani časopis.

Určite áno. Zoberte si to, že teraz v zime chodíme napríklad na lyžovačky, prídete do hotela a jediné, čo vidíte, že dieťa sedí v kresle a má v rukách tablet. Nemá leporelo, knižku, čítanku, detský časopis, hoci aj komiks. Jasné, tablet je vizuálne zaujímavejší, prštekmi do toho ťuká, hrá sa, je to farebné, počuje hudbu a zvuky. Na druhej strane, do veľkej miery sa to dieťa len rozptyľuje a nerozvíja. Pomáha to na jemnú motoriku, zrakové vnemy, no rovnako dôležité sú aj tie písmenká a deti v tom treba rozvíjať, hoci to nie je také pútavé.

Viacero odborníkov z radov učiteľov, inšpektorov aj analytikov sa zhodlo, že o štyri roky nás čaká niečo podobné, lebo aj keby teraz sme sa rýchlo spamätali a začali veci naozaj seriózne riešiť, čo sa, pravdaže, bez investícií a opatrení nedá, výsledky uvidíme oveľa neskôr. Súhlasíte s týmto pesimizmom?

Nesúhlasím, určite to nie je to pravda. Ja si nemyslím, že sa o štyri roky zopakuje tento scenár, lebo keby sme si dnes povedali, že začneme viac čítať, viac sa venovať deťom, pripravovať ich na testovania, zvládnu to omnoho lepšie. Lenže monitor 5 sme zrušili a deti sa nemajú ani ako pripraviť na to, že po základnej škole budú mať komparatívne skúšky a monitor 9. Treba zjednodušiť zadania príkladov, nepoužívať ťažké krkolomné vety, viac sa držať slovenčiny.

V matematickej oblasti, ktorá bola v tomto cykle hlavným predmetom, sme dokonca lídrami v prepade. Čo by podľa vás pomohlo? Prečo deti nemajú rady matematiku?

Prečo by mali mať? Teraz ich učíme matematiku tým spôsobom, že pokiaľ to nevieš, dostaneš päťku. Toto prostredie fungovalo aj u mňa v škole a tiež som matiku neznášala a dodnes k nej nemám vzťah taký ako moji spolužiaci, ktorí išli na techniku. Pritom matematika je jedna zo základných vecí, čo človek potrebuje do života. A dnes navyše matematiku vypúšťame zo všetkých vecí, tvrdíme, že je to ťažké. Ale aj čo sa týka učenia samotného, sú rôzni matematici. Rozlišujem kolegov, ktorí matematiku vedia a vedia to aj podať žiakom a tí, ktorí to vedia len pre seba, ale nemajú k tomu učiteľský vzťah a nevedia to vysvetliť do detailov, aby tomu rozumel aj štvorkár. Keď skončí vysokoškolák, učiteľ, aprobáciu matematika, fyzika a mentálne zostane v rovine vysokoškolskej, hoci ide na základnú školu, nedokáže naučiť deti, ktoré majú 10 až 15 rokov. Tie decká majú myšlienky v hlave úplne iné, majú inú slovnú zásobu. A on keď sa nezníži na ich úroveň a nevysvetlí im to viac po lopate, deti ten predmet nikdy nebudú mať rady.

Veľa sa debatuje o tom, či by mala byť matematika maturitný predmet. Aký je váš názor?

Prečo by sme mali vyhadzovať matematiku z maturitných predmetov? Ja by som vrátila späť, aby sme ju všetci mali povinne. Je to rozvíjanie logického myslenia, je to všeobecný základ, ktorý potrebujú študenti humanitných aj technických odborov. Matematika je v každej časti nášho života.

V rebríčku PISA vyhral Singapur, Ázia mala celkovo najlepšie výsledky. V čom je školstvo v Singapure, respektíve v Ázii, lepšie, iné? Čím by sme sa mali inšpirovať?

Prekvapujúco, aj v Ázii je školstvo veľmi prísne a do veľkej miery zamerané na memorovanie. Majú tam veľký perfekcionizmus, silnú disciplínu a konkurenciu, čo poháňa aj študijné výsledky.

Veľký problém je dostať do škôl kvalitných učiteľov. To sa ťahá od nedostatku kvalitných študentov pedagogiky až po udržanie tých, ktorí to dotiahli do kabinetov, v zamestnaní s nízkymi platmi. Kde treba začať, aby sme to dokázali vyriešiť?

V prvom rade od pedagogickej fakulty. Začať sa posúvať tým, že tí ľudia, ktorí sa tam hlásia, by mali prejsť psychologickými testami a poradenstvom a takisto by som ich zaviazala, aspoň na päť rokov, aby zostali pracovať v slovenskom školstve. Máme kompletné štúdium na vysokej škole zadarmo a potom to mnoho mladých berie tak, že vyštuduje hocičo a pôjde robiť iné zameranie alebo odíde do zahraničia. Tí študenti by sa ale mali nejako „revanšovať“ systému za tie roky bezplatnej školy.

Akí sú dnešní absolventi, sú to pripravení učitelia?

Žiaľ, sú to často naozaj deti, ktoré sú nie vyspelé na to, aby sa ony postavili pred 30 ďalších detí. Tu musíte mať súhru medzi vami a medzi tým kolektívom v triede, každé z tých 30 detí príde z nejakej rodiny, kde sú také a také problémy. To dieťa si to prinesie so sebou. Učiteľ si to prinesie tiež, ale je dospelý, od neho sa čaká, že ako profesionál zavrie dvere a všetko osobné nechá vonku. Od dieťaťa sa to nečaká, to dieťa to proste vybalí, na vás bude zlé, na spolužiakov, bude chorľavé, bude mrzuté, s tým musíte vedieť pracovať. Dieťa neistotu vycíti, začne robiť zle na hodine, keď sa trieda bude mrviť, vyrušovať a bude sa otáčať, v tom prípade vy ich nič nenaučíte.

Majú študenti momentálne dostatok praxe?

Mne sa veľmi páči pedagogická fakulta, ktorá je v Nitre, pretože tam príde študent gymnázia do prvého ročníka, dostane taký zošit A4, a ten ho sprevádza po celé štúdium. To znamená, že ide na prax, potom na druhú prax, má tam všetko, čo absolvuje, záznamy, hodnotenia od učiteľov a riaditeľov. Potom po štúdiu nastúpi pedagóg na školu, ukáže riaditeľovi školy svoje resumé a on si to vie pekne celé pozrieť. To je perfektná vec, ktorá funguje. No bohužiaľ, nie je to všade. Máme stále málo pedagógov, iní sú zas takí, že prídu do praxe, no neberú to ako poslanie. Pritom, tak ako práca lekára je poslaním, takisto v podstate musíte to cítiť niekde v sebe, že ste pedagóg. A musíte mať k tomu vzťah, inak to nemá význam.

A ešte na záver. Dosť veľká otázka je aj zvýšený výskyt psychických problémov detí. Nebolo by dobré možno napríklad posilniť úlohy školských psychológov?

Ja by som chcela vyslovene, aby sa vrátila do praxe pozícia špeciálneho školstva. My sme ho minimalizovali, množstvo detí s problémami sme dali do základnej školy, no popritom sa sťažujeme, že nemáme peniaze na asistentov. Kvóty na asistentov do škôl sú stanovené, dostanete jedného, alebo maximálne dvoch, takže je ich v praxi málo, a druhá vec je, že ten asistent dnes ani nemusí mať špecializované vzdelanie. Tak je tam ako čo, dozor? Pokiaľ je tam, aby pomáhal deťom so psychickými ťažkosťami, mal by vedieť niečo o špeciálnej pedagogike. Viem, že tí ľudia sa snažia a chcú robiť tú prácu dobre, ale nikdy nenahradia vysokoškolského špeciálneho pedagóga, ktorý na to má školu, a preto by som veľmi rada, keby sme to riešili inak. To dieťa, ktoré má dnes v triede 29 spolužiakov, má mať špeciálneho pedagóga, má mať svoje prostredie – zo zákona máte v triede päť autistov na špeciálnej škole, lenže na bežnej škole zoberiete autistu medzi 29 typických detí. To je totálny nepomer. Keď máte päť detí autistov v triede, tá učiteľka sa im venuje maximálne, dokáže im pomáhať učiť sa a napredovať, tak ako potrebujú. Tie deti sú potom šťastné, vyrovnané a majú úsmev na tvári. Vtedy je šťastná aj mama takéhoto dieťaťa. Školstvo je láska k deťom a k tej práci, nie je to stroj, ktorý bude pracovať na povel.