Takzvanú vesmírnu prechádzku umožnila nafukovacia prechodová komora namontovaná na jeden z dvoch poklopov lode. Potom, čo Leonov s pomocou svojho kolegu Pavla Beljajeva opustil relatívne bezpečie kabíny, pútalo ho s loďou iba päťmetrové bezpečnostné lano.
„Kyslík som mal na pol hodiny, päť minút zostávalo do vstupu do tieňa, po čom takmer na hodinu nastane hustá tma. Ak by som čakal radu zo Zeme, neprežijem. Najsilnejší zážitok, ktorý mi osud doprial, však boli tie minúty, čo som sa nachádzal v otvorenom vesmíre. Mal som možnosť ako prvý človek uvidieť na vlastné oči celú zemeguľu z odstupu. To nik predtým nevidel. Neskôr to viacerí opakovali a stále opakujú, naskytá sa im ten neuveriteľný pohľad, ale prvý raz je vždy prvý raz. Bola to necelá štvrťhodinka.“ povedal Leonov pre Pravdu v exkluzívnom rozhovore v máji 2009.
Historický výstup prvého pozemšťana do voľného priestoru trval 12 minút a deväť sekúnd. Návrat do kabíny sa Leonovovi trochu skomplikoval, pretože kvôli príliš nafúknutému skafandru na prvýkrát uviazol v prechodovej komore.
Foto: www.apolloartifacts.com
Ak by som čakal radu zo Zeme, neprežijem
O svojom život ohrozujúcom zážitku taktiež porozprával v rozhovore, ktorý poskytol pre Pravdu. „Vedel som, že skafander, hoci bol z veľmi pevných materiálov, sa môže zdeformovať. Pri simuláciách na Zemi sa nedali vytvoriť podmienky približujúce sa stavu takmer absolútneho vákua, aký je tam hore. S tým, že sa skafander až tak veľmi nafúkne, som nerátal. Pracovať sa v ňom dalo iba s veľkou námahou. Prsty sa mi vyšmykli z rukavíc, nohy z čižiem. Aľoša, pomaly konči, dostal som pokyn od Pavla a vtedy som si uvedomil, že taký „tučný“ sa možno do otvoru výstupovej komory ani nezmestím. Nemotornými rukavicami som horko-ťažko uchopil istiace lano a pritiahol sa k lodi. Podľa inštrukcií som mal do otvoru vojsť nohami vpred. Nedarilo sa mi to však, lebo som sa nemal ako zachytiť rukami. Tak som sa rozhodol liezť hlavou vpred. A aby som sa otvorom pretlačil, na vlastnú päsť som si v skafandri znížil tlak na polovicu. Bolo tu síce riziko, že mi vzkypí dusík v krvi, čo by znamenalo katastrofu, ale na výber som nemal. Kyslík som mal na pol hodiny, päť minút zostávalo do vstupu do tieňa, po čom takmer na hodinu nastane hustá tma. Ak by som čakal radu zo Zeme, neprežijem.“
Napriek istým technickým problémom sa posádke Voschod 2 podarilo 19. marca 1965 vrátiť na Zem. Ocitli sa však ďaleko mimo oblasť predpokladaného pristátia. Až po krušnej noci strávenej v zasneženej tajge k nim dorazil záchranný oddiel a oboch kozmonautov odviezol do bezpečia.
Ani počas priekopníckeho letu a dramatického pristátia však kozmonaut Alexej Leonov nemal bližšie k smrti, ako na jednom z najstráženejších miest Zeme. V moskovskom Kremli ho pred štyridsiatimi rokmi len o vlások minuli výstrely atentátnika. „Môj kabát so stopou po guľke je dnes v depozite Historického múzea v Moskve,“ uviedol v rozhovore pre Pravdu v januári 2009.