Aký bol zrod slovenskej samostatnosti?
Vznik samostatného štátu bol aj radostný, aj smutný, podľa toho, k priaznivcom akého riešenia kto patril. Samozrejme, bolo to radikálne riešenie, zrejme veľká časť občanov by uvítala riešenie v podobe únie. Existovala predstava o možnej únii alebo konfederácii, nielen z dôvodu obáv z maďarského teritoriálneho revizionizmu, ale aj z obáv z ekonomických dôsledkov rozdelenia spoločného štátu.
Na druhej strane, žili sme v akomsi kognitívnom chaose, keď v mysliach mnohých ľudí pojem „zvrchovanosť“ nebol totožný so štátnou samostatnosťou. Niektorí českí politici to opisovali ako predstavu „samostatného Slovenska s českou poisťovňou“. Dnes už vieme, že to boli nereálne predstavy, lebo česká strana nemala nijaký dôvod, aby takéto riešenie podporila. V tom čase už v českej spoločnosti nepanoval strach z Nemecka, o jeho kultivovanie sa snažili iba komunisti a časť krajnej pravice, napríklad republikáni, na čele ktorých stál Miroslav Sládek.
Foto: Ľuboš Pilc, Pravda
Ako si spomínate na to obdobie? Čo ste vy vtedy robili, ako ste rozdelenie štátu a vznik samostatného štátu prežívali?
Vtedy som bol študentom histórie na Univerzite Komenského v Bratislave. Už len z toho dôvodu tie dni, respektíve mesiace patrili medzi kľúčové v mojom živote, lebo mi bolo jasné, že sa dejiny odohrávajú pred mojimi očami. Približne od „pomlčkovej vojny“ a potom od rokovaní o kompetenčných zákonoch na jeseň 1990 mi začínalo byť jasné, že usporiadanie Československa podľa zásady „rovný s rovným“ je čistou ilúziou.
Čítajte viac Slovensko má 30 rokov. Obavy, bolestivá transformácia, ale aj úspešný príbeh
Prevládali obavy alebo nádej?
Prekážala mi dikcia SNS, osobitne pred zvolením predsa len kultivovanejšieho Jozefa Prokeša na jej čelo, ktorá svojich odporcov častovala výrazmi ako „protislovenský“. Prial som si samostatné Slovensko, ktoré nebude nadväzovať na ľudácky režim z rokov 1939 – 1945, ktoré bude demokratické, prozápadné a nebude považovať ľudí s odlišným názorom za nepriateľov štátu.
V neposlednom rade mi bolo jasné, že bude nutné dosiahnuť ak aj nie slovensko-maďarské zmierenie, tak integráciu maďarskej menšinovej reprezentácie do slovenskej politiky. Tu som mal obavy nielen z radikalizácie v Budapešti, respektíve v kruhoch časti maďarskej menšiny, ale aj z vystupovania niektorých politikov najmä z SNS, ako sa prejavovali napríklad počas protestov v súvislosti so spormi o tzv. jazykový zákon. Bol som za to, aby nové Slovensko bolo voči menšinám priateľské. Pozitívne som vnímal rozhodnutie parlamentnej väčšiny, ktorá schválila výročie SNP ako štátny sviatok.
Nemali ste obavy aj z Vladimíra Mečiara?
Nepáčilo sa mi, že Vladimír Mečiar sa staval k rozdeleniu ČSFR alibisticky, keď tvrdil, že „samostatnosť nechceme, tlačia nás do nej“. Nazdával som sa, že sa k tomuto kroku treba prihlásiť jednoznačnejšie, ako k niečomu, čo si prajeme a k čomu sa hlásime s vedomím všetkej zodpovednosti za tento krok. Z rovnakých dôvodov v súčasnosti napríklad nesúhlasím so schválením dňa 28. októbra za štátny sviatok, pri všetkej úcte k vzniku Československa a k ľuďom, ktorí pri tomto kroku stáli.
Mal som isté obavy z Mečiarových sklonov k centralizácii moci, čo sa začínalo prejavovať už vtedy, z jeho potreby stupňovať konflikty s novinármi a celkovo svojimi kritikmi, ale bolo mi jasné, že problém charakteru režimu si musíme vyriešiť my a nemôžeme sa spoliehať, že nás Česi vytrhnú z biedy. Želal som si, aby Mečiar napriek všetkým konfliktom a nahromadenej nenávisti bol schopný ako premiér nového štátu podať ruku aj tým, ktorí tento štát nechceli, respektíve mali z neho obavy. Považoval som to za kľúčové pre budúcnosť a stabilitu nového štátu, ktorého vznik a úspech som si želal. Žiaľ, tak sa nestalo.
Čítajte viac Ako 30 rokov Slovenska hodnotia pamätníci Bugár, Mikloško, Schmögnerová či Weiss?
Aké boli najvýznamnejšie udalosti za ostatných 30 rokov pre tento štát?
Neviem si urobiť hierarchiu. Určite dôležitým momentom bol vstup Slovenska do EÚ a NATO v roku 2004, nielen preto, že Slovensko dobehlo integračný „náskok“ svojich susedov, ale aj preto, že práve tento moment prispel k zmiereniu veľkej časti slovenskej verejnosti s vlastnou štátnosťou. Práve vtedy počet tých, ktorí sa nazdávali, že rozdelenie ČSFR v roku 1992 bol dobrý krok, prevýšil počet tých, ktorí si mysleli opak. To by sa však sotva mohlo stať bez parlamentných volieb v roku 1998, ktoré vytrhli Slovensko z podmienok vtedajšieho hybridného režimu, z pozície „medzi Západom a Východom“, kde sa dodnes nachádza napríklad Moldavsko, Macedónsko, Srbsko, a tým najsmutnejším príkladom je Ukrajina.
Aké boli najhoršie udalosti, ktoré by štát mal reflektovať a spracovať?
Tých udalostí bolo veľa. Jednou z nich bola tretia Mečiarova vláda, osobitne v súvislosti so zneužívaním tajných služieb v politickom boji, napríklad v podobe únosu Michala Kováča ml. a vraždy Róberta Remiáša. Boli to však aj škandály, ktoré sprevádzali oligarchizáciu slovenskej politiky, pričom aféra Gorila tu predstavuje iba špičku ľadovca, ďalej nezvládnutý vzťah k rómskej komunite.
Čítajte viac Ako chutí bezmoc
Osobitne sa hanbím za udalosti z februára 2004, keď silové zložky zasahovali proti vlastným občanom. Hanbím sa aj za dodnes neobjasnenú vraždu Jána Kuciaka a jeho snúbenice a za správanie vládnych, ale aj opozičných elít v tomto kontexte. Hanbím sa za to, ako sa krajná pravica a najmä jej myšlienky postupne dostávajú do stredu politického zápasu a verejnej diskusie. Ale aj za to, že Slovensko nebolo schopné sa po viac než štvrťstoročí samostatnosti zbaviť garnitúry politických lídrov bez úcty voči sebe navzájom, voči občanom i voči pravidlám a inštitúciám, u ktorých sa podľa všetkého neskončila puberta.
Je niečo, čo vám je v súvislosti s 30 rokmi štátnosti ľúto?
V prvom rade mi je ľúto uvedených vecí, ale aj to, že sme nedokázali využiť ponúknutú šancu v podobe samostatnosti a následne aj členstva v EÚ na hĺbkovú modernizáciu krajiny v podobe budovania modernej verejnej infraštruktúry v oblasti dopravy, školstva, vedy, vzdelávania a zdravotníctva.
Ak sa chválime údajným rastom, už len susedné Česko zaznamenávalo rádovo väčší prínos zahraničných investícií, nehovoriac o fungovaní verejného sektora. Ešte markantnejšie je to v porovnaní napríklad s Poľskom, ktoré bolo na konci 80. rokov takmer na úrovni Ukrajiny, veľká časť potravín a spotrebného tovaru bola na prídel a bolo vnímané ako symbol chudoby aj v rámci sovietskeho bloku. Nedokázali sme pozdvihnúť regióny označované ako tzv. hladové doliny.
Čítajte viac Mikloš: Za 30 rokov napísalo samostatné Slovensko príbeh plný zvratov
A v oblasti kultúry a spoločnosti?
Nedokázali sme sa rozlúčiť s uhorskými praktikami tolerancie voči privilégiám prameniacim z moci, čoho dôsledkom je kultúra „našich ľudí“. Nevypestovali sme takú občiansku kultúru, ktorá by definovala hranice politického správania, ktoré nie je tolerovateľné bez ohľadu na to, z akého politického tábora daný aktér pochádza. Samozrejme, nič z toho sa nedá vytvoriť v priebehu jedného volebného obdobia, ale tridsať rokov je predsa len dosť dlhá doba a mám pocit, že na mnohé prejavy korupcie a klientelizmu sme dokonca menej citliví, než sme boli v rokoch mečiarizmu.
Kam sme sa za tých 30 rokov ako štát a ako spoločnosť dostali? Ak niektorí historici tvrdia, že Slovensko je víťazom 20. storočia v Európe, platí toto tvrdenie aj na tých ďalších 22 rokov v 21. storočí?
No tým nie som si istý. Ako som uviedol, hoci sme v mnohom získali, zároveň veľmi veľa šancí bolo premárnených. Nepodarilo sa zaceliť traumu z prvých rokov transformácie v podobe príliš veľkých sociálnych rozdielov. Hoci sme sa v roku 2004 posunuli bližšie k Západu, zároveň sa ešte viac zvýraznilo, že sme voči nemu v periférnom postavení. Je to situácia podobná roku 1918.
V rámci Uhorska bolo dnešné Slovensko perifériou, výraznejšie sa nelíšilo od ostatných uhorských regiónov s výnimkou centrálnych oblastí a časti Vojvodiny (Báčky), čo bolo dané najmä pôsobením budapeštianskej aglomerácie. Okolie Budapešti z hľadiska úrovne príjmov a kvality života však bolo v rámci Uhorska výnimočný prípad. Oproti Haliči (dnešnému južnému Poľsku a západnej Ukrajine), ktorá pred prvou svetovou vojnou držala prím vo vysťahovalectve, však Slovensko ešte stále bolo bohatšie, dokonca z týchto regiónov na Slovensko po desaťročia prúdili imigranti, ktorí úplne splynuli so slovenským prostredím.
Čítajte viac Historik: Pre Slovákov bolo 20. storočie najvýznamnejšie v dejinách
Oproti západným regiónom vrátane dnešného Česka sme však boli súčasťou podstatne chudobnejšieho Uhorska a ani relatívne bohaté okolie Budapešti sa nemohlo porovnávať s rakúskymi krajinami či s Čechami, vďaka vplyvu miest, akými boli Viedeň či Praha. V roku 1918 sa zmenil náš referenčný rámec a v tomto kontexte sa relatívne zaostávanie Slovenska zvýraznilo ešte viac. Hoci dlhodobo sme ako Slováci vďaka „prevratu 1918“ vyhrali, zároveň sa začali rozvíjať slovenské periférne komplexy z nedostatočného rozvoja. Popri nenaplnených štátoprávnych ambíciách aj toto bolo jedným z dôvodov „českej otázky“, že „co ti Slováci vlastně chtějí“, ktorá napokon Československo rozdelila.
Vznikom Česko-Slovenska (alebo Československa) sa Slovensko síce „posunulo“ západným smerom, ale ako periféria výrazne bohatších českých krajín, kým Česko sa „presťahovalo“ na východ a to sa zvýraznilo ešte viac po roku 1945, keď vznikol sovietsky blok. Takisto v roku 2004 sa EÚ geograficky posunula viac na východ, v dôsledku čoho nutne, aj keď bez väčšieho nadšenia, museli aj západné štáty začať riešiť „východnú otázku“, teda dôsledky bezprostredného susedstva s Ruskom a ambície bývalých republík ZSSR zvoliť si vlastnú cestu vývoja.
Čo by ste popriali Slovensku k 30. narodeninám?
Slovensku prajem viac zmyslu pre veci verejné, pre spoločné dobro a pre dialóg. Slovensko je dnes, po rokoch súboja medzi táborom „ficovcov“ a „antificovcov“ rozdelené azda ešte viac, než bolo v rokoch mečiarizmu. Želám Slovensku, aby sa poučilo z vlastnej minulosti, lebo, ako sa zdá, nám hrozí, že ju budeme prežívať znova. Želám si, aby sme sa poučili aj zo skúsenosti s odchádzajúcou vládou a jej kľúčovými postavami, z politikov, ktorí svojimi myšlienkovými horizontmi neprerástli horizont ľudových zabávačov, austrálskych rančerov alebo vlekárov, ale aj z politikov, ktorí nie sú schopní pochopiť, že ich éra sa skončila, aj za cenu ohrozovania strategických záujmov Slovenska.
Želám si, aby sme nezabudli, že žijeme v strednej Európe a že naša bezpečnosť je spojená s princípom nenarušiteľnosti hraníc. Preto si želám, aby sme si uvedomili, že ani Viktor Orbán so svojím „mäkkým revizionizmom“, ani Vladimir Putin nie sú priateľmi Slovenska. Hlavne si však želám, aby sme zvládli nadchádzajúcu energetickú a s ňou súvisiacu hospodársku krízu.
Čítajte viac Gašparovič: Slovensko prežije, ak si ho nezničíme sami