Od minulého mesiaca, keď Rusko napadlo Ukrajinu, utiekli do Istanbulu desiatky tisíc Rusov, napísal spravodajský server. Z krajiny ich vyhnalo rozhorčenie nad tým, čo považujú za zločineckú vojnu, obavy z nútených odvodov do armády, strach z uzavretia ruských hraníc, alebo znepokojenie z toho, že ich živobytie už doma nie je životaschopné.
A to je iba špička ľadovca. Ďalšie desiatky tisíc ľudí vycestovali do krajín, ako je Arménsko, Gruzínsko, Uzbekistan, Kirgizsko a Kazachstan, odkiaľ obvykle prúdia migranti opačným smerom. Na pozemnej hranici s Lotyšskom, ktorá bola otvorená len pre držiteľov európskych víz, sa tvorili niekoľkohodinové rady.
Svet sa sústreďuje na odchod zhruba 2,7 milióna Ukrajincov z ich vojnou zmietanej krajiny, ktorý vyvolal bezprecedentnú humanitárnu krízu. Ale mnoho Rusov cíti kvôli pádu Ruska do nových hlbín autoritárstva beznádej a zúfalstvo z vlastnej budúcnosti. A to je hnacím motívom úteku, ktorý niektorí prirovnávajú k roku 1920. Vtedy viac ako 100 000 odporcov komunistických boľševikov odišlo počas ruskej občianskej vojny hľadať útočisko do vtedajšieho Konštantinopolu.
Čítajte viac Rupnik: Žili sme v ilúziách. Putinova vojna je brutálny budíček
Niektorí z tých, ktorí utiekli, sú blogeri, novinári alebo aktivisti, ktorí sa obávali zatknutia na základe nového ruského zákona stíhajúceho to, čo štát považuje za „nepravdivé informácie“ o vojne.
Iní sú hudobníci a umelci, ktorí vo svojej profesii v Rusku nevidia budúcnosť. A sú tu aj zamestnanci v technologických, právnych a ďalších odvetviach, ktorým sa zo dňa na deň rozplynula vyhliadka na pohodlný život strednej triedy.
Nechali za sebou prácu, rodinu a peniaze uviaznuté na ruských bankových účtoch, ku ktorým už nemajú prístup. Boja sa, že sa na nich v zahraničí budú ľudia pozerať zvrchu, pretože sú Rusi. A horekujú nad stratou pozitívnej ruskej identity. „Nevzali nám len našu budúcnosť,“ hovorí moskovská dramatička Polina Borodinová. „Vzali nám aj našu minulosť.“
Rýchlosť a rozsah úteku ruských obyvateľov odráža obrovský posun, ku ktorému po začatí invázie v Rusku došlo. Napriek všetkým represiám prezidenta Vladimíra Putina zostávalo Rusko až do minulého mesiaca miestom s rozsiahlym cestovným spojením so zvyškom sveta, väčšinou necenzurovaným internetom poskytujúcim platformu pre nezávislé médiá, prosperujúcim technologickým priemyslom a umeleckou scénou svetovej úrovne. Široko dostupné boli produkty západných značiek pre strednú triedu – nábytok Ikea, káva Starbucks aj cenovo prijateľné zahraničné autá.
Ale keď sa 24. februára prebudili, mnohí Rusi vedeli, že to všetko skončilo. Dmitrij Aleškovskij, novinár, ktorý roky propagoval vznikajúcu ruskú kultúru charitatívneho darcovstva, nasadol na druhý deň do auta a odišiel do Lotyšska. „Bolo úplne jasné, že keď prekročil túto červenú líniu, už ho nič nezastaví,“ povedal Aleškovskij o Putinovi. „Veci sa budú len zhoršovať.“
Čítajte viac Kasparov pre ČT: Kým je Putin v Kremli, mier nebude
V dňoch po invázii prinútil Putin zvyšky ruských nezávislých médií ukončiť činnosť. Nariadil brutálne zásahy proti protivojnovým demonštrantom; od 24. februára bolo v celej krajine zatknutých viac ako 14 000 ľudí, uvádza skupina na ochranu ľudských práv OVD-Info.
Iste, mnoho Rusov vojnu podporuje a mnohí z týchto priaznivcov si vôbec neuvedomujú rozsah ruskej agresie, pretože sa spoliehajú na spravodajstvo štátnej televízie. Iní sa však hrnú do miest, ako je Istanbul, ktorý sa rovnako ako v roku 1920 opäť stal útočiskom pre vyhnancov.
Zatiaľ čo väčšina Európy svoj vzdušný priestor uzavrela, Turkish Airlines lietajú z Moskvy až päťkrát denne; spoločne s ďalšími leteckými spoločnosťami prilieta z Ruska v niektorých dňoch viac ako 30 letov.
A nová generácia ruských exulantov teraz zápasí so skľučujúcou perspektívou začať od nuly. Všetci pritom čelia ťaživej realite občanov krajiny, ktorá začala agresívnu vojnu, hoci mnohí z nich trvajú na tom, že celý život strávili v opozícii voči Putinovi.
V Gruzínsku, kam podľa vlády od začiatku vojny prišlo 20-tisíc Rusov, čelia exulanti zastrašujúcemu prostrediu plnému protiruských graffiti a nepriateľských komentárov na sociálnych sieťach.
„Snažili sme sa vysvetliť, že Rusi nie sú Putin – my Putina tiež nenávidíme,“ povedala Lejla Nepešová, aktivistka z mimovládnej organizácie Medzinárodný Memorial známej odhaľovaním zločinov komunizmu a stalinizmu v niekdajšom Sovietskom zväze, ktorú Kremeľ nedávno zrušil.
Dvadsaťšesťročná Nepešová pred týždňom utiekla do Gruzínska a zistila, že spájania s Ruskom sa tu nezbaví. Na ulici jej nadávali a kričal na ňu taxikár. „Vyhlásil: ‚Ste Rusi, ste okupanti,‘“ povedala. „Rusov tu nenávidia – a ja sa im nemôžem diviť.“
Mnoho Gruzíncov vidí jasné paralely medzi inváziou na Ukrajinu a ruskou vojnou proti Gruzínsku v roku 2008. A zatiaľ čo väčšina z nich prijala novo prichádzajúci ústretovo, niektorí nerozlišujú medzi ruskými disidentmi, ktorí utiekli z Ruska z bezpečnostných alebo morálnych dôvodov, a tými, ktorí podporujú Putina.
Niektorí Rusi v exile sa snažia organizovať vzájomnú pomoc a čeliť protiruským náladám. Tridsaťsedemročný novinár Aleškovskij povedal, že prvých päť dní každý deň preplakal a trpel záchvatmi paniky.
„Potom som sa spamätal a uvedomil si, že musím robiť to, čo viem,“ povedal. Spolu s niekoľkými kolegami organizuje iniciatívu s pracovným názvom „OK Rusi“, ktorá má pomáhať tým, ktorí boli nútení odísť alebo sa o to pokúšajú, a vytvárať mediálny obsah v angličtine a ruštine.
Čítajte viac Hovorca Kremľa: Ruská ekonomika zažíva šok, sankcie sú ekonomickou vojnou
Michail B. Chodorkovskij, ropný magnát v exile, ktorý strávil desať rokov vo väzení v Rusku, financuje projekt nazvaný Kovčeg (Archa), ktorý poskytuje ubytovanie v Istanbule a Jerevane a hľadá psychológov schopných poskytovať emocionálnu podporu. Od štvrtka, keď spustil činnosť, dostal zhruba 10 000 otázok.
Keď Irina Lobanovská, riaditeľka marketingu vo firme zaoberajúca sa umelou inteligenciou, založila v aplikácii pre zasielanie správ Telegram chatovaciu skupinu o emigrácii, začínala s desiatimi ľuďmi, ktorí si vymieňali tipy ohľadom víz a pracovných povolení. Skupina má teraz viac ako 106 000 členov.
„Som pôrodná asistentka, ktorá utiekla z Moskvy s takmer osemnásťročným synom,“ napísala jedna žena a požiadala o radu pre zdravotníkov v exile. „Sedíme v Prahe a snažíme sa prísť na to, ako žiť ďalej.“